Mám šesťnásť rokov a zamiloval som sa do Zdenky, dievčaťa, ktoré som stretol v 9.triede na gymnáziu v Bratislave. Šlieme spolu už rok, keď zistíme, že je tehotná. Zdenka je moja spolužiačka a my sme obaja takmer dospelí, takže o celom tom mlčíme pred rodičmi. Keď sa o tom dozvedeli moji rodičia, rozhorčili sa.
Naša rodina je v obci považovaná za vzorovú. Som jediný syn a vo škole dosahujem dobré výsledky. Rodičia si predstavovali, že sa Zdenka a ja dostaneme na vysokú školu v Košiciach, vyštudujeme a postavíme si pevný život. Dieťa by nám s tým prekážalo.
Moja matka preto trvalo trvala, aby Zdenka podstúpila potrat. V tom čase ešte nebolo neskoro a zákon to umožňoval. Všetko prebehlo bez komplikácií a Zdenka sa po zákroku rýchlo zotavila.
Vrátili sme sa k bežnému životu, ďalej sa stretávali a po strednej škole sme obaja nastúpili na vysokú. Rok neskôr sme sa vezli a moji rodičia nás už nebránili. O niekoľko mesiacov neskôr sme zase zistili, že Zdenka je opäť tehotná, a tentoraz sme boli nadšení.
V šiestom mesiaci však začala krvácať. Chlapčeka priviedol na svet s hmotnosťou iba 1,5kg a po troch hodinách po pôrode zomrel. Lekári neboli schopní zastaviť krvácanie a museli Zdenke odstrániť maternicu. Teraz už nikdy nebudeme môcť mať deti.
Moja matka ma navštívila v nemocnici a priznala, že ľutuje, že pred rokom donútila Zdenku k potratom. Moje slová jej však nepomohli zmierniť bolesť. Minulosť sa nedá vrátiť a chyby, ktoré sme spáchali, sa nedajú napraviť. Teraz viem, že už nikdy nebudeme rodičmi a neviem, či náš manželský zväzok vydrží v takomto temnom tieni. Deti sú pre bežnú rodinu základom a my sme ich stratili.
