Moja krvinka
Zdenka zbožňovala svojho syna a bola naňho veľmi hrdá. Niekedy sa jej zdalo neuveriteľné, že tento príťažlivý štvoradsaťdvaročný muž je jej vlastný syn. Ako rýchlo utekal čas. Predsa nedávno bol ešte malý chlapec, a teraz je už dospelý, má priateľku, možno sa čoskoro ožení a založí si vlastnú rodinu… Myslela si, že je na to pripravená, že akceptuje každé jeho rozhodnutie, len aby bol šťastný.
Ako je jej podobný…
***
Vydala sa za neho ešte počas štúdia, z veľkej lásky. Mama ju od toho odhováravala.
„Kam sa to ponáhľaš? Chceš žiť z jeho štipendia? Nemôžeš počkať aspoň rok? Najprv by ste mali obaja skončiť školu. A čo ak prídu deti? Zdenka, zamysli sa, láska neutečie. A ten tvoj Janko, to je ešte poklad…“
Zdenka však mamu nepočúvala a hnevala sa na ňu. Ako mohla nerozumeť, že bez svojho milovaného nemôže žiť? Samozrejme, Zdenka si postavila hlavu a vydala sa zaňho. Mamina kolegyňa z práce im ponúkla malý byt, ktorý zostal po jej matke, ktorá zomrela pred rokom. Nebrala od nich peniaze, stačilo, keď budú platiť energie. Veď študenti nemajú peniaze.
Byt bol samozrejme starý, desaťročia neopravovaný. Ale aspoň takmer zadarmo. Zdenka to považovala za šťastie. Vyčistila byt, zavesila čisté záclony, ktoré jej dala mama, a prekryla ošúchanú pohovku vlastnou dekou. Dalo sa tam žiť.
Lenže sklamanie z manželstva a z muža prišlo príliš skoro. Ako ťažké bolo priznať si, že mama mala ako vždy pravdu. Už po troch mesiacoch sa Zdenka čudovala, ako mohla byť voči Jankovi taká slepá.
Peniaze mu v rukách nezostali. Okamžite si kúpil nejaké oblečenie alebo nové tenisky. Vysedával s kamarátmi do noci a ráno nemohol vstať na výučbu. Vôbec ho netrápilo, čo budú jesť. Na čo si kúpi potraviny?
Zdenka to zvládala, mame nič nehovorila. Ale mama to aj tak vycítila a snažila sa jej pomôcť – dávala jej peniaze, nosila potraviny.
V poslednom čase Janko čoraz častejšie zvádal kamarátov k sebe domov. Veď má vlastný byt! Hladní študenti vždy vyprázdnili chladničku a zjedli všetko, čo mama priniesla.
Jedného rána Janko otvoril chladničku a prekvapene zistil, že je prázdna.
„Kde je všetko?“
„Tvoji kamaráti to včera zjedli, nepamätáš si?“ zosmiešnila sa Zdenka.
„Aj halušky?“ spýtal sa manžel.
Tie sotva zjedli s vodkou.
„Aj halušky, aj rezeň, dokonca aj kečup a citrón. Všetko.“ Zdenka rozpačite rozložila ruky.
Manžel zatvoril chladničku. Raňajkoval čajom so suchým chlebom, ktorý náhodou zostal v chlebníku.
Zdenka to už nevydržala a povedala mu všetko, čo si myslela. Ak mu nezáleží na nej, jeho manželke, ktorá mu umýva hory riadu a umýva podlahu, mal by aspoň rešpektovať mamu. Kupuje im jedlo, nosí hotové jedlá, a on to kŕmi svojich kamarátov. Dal jej niekto z nich aspoň korunu? Priniesol aspoň bochník chleba? Väčšina z nich má rodičov, ktorí im posielajú peniaze, zeleninu, zaváraniny…
Manžel sa ospravedlňoval a sľúbil, že sa to už nebude opakovať. Ale uplynul týždeň, prišiel piatok, a Jankovi kamaráti sa znovu zvalili a vychlastali chladničku ako húf žravých kobyliek.
„Už dosť, nemôžem to viac znášať,“ povedala Zdenka, keď si uvedomila, že tým ukončuje svoje manželstvo.
Kamaráti už k nim nechodili. Ale teraz začal Janko s nimi niekam zdrchať. V poslednej dobe sa čoraz častejšie nevracal domov. Po ďalšej hádke, keď jej povedal, že je nudná a otravná, Zdenka si balila veci a vracala sa k mame.
„Ako sa to mohlo stať? Kam zmizla naša láska?“ plakala mame na rameni.
„Len si sa príliš ponáhľala, tvoj Janko ešte nevyzrel,“ hovorila mama, hladkajúc dcéru po vlAle čas zahojil rany, a keď sa Zdenka po rokoch opäť stretla s Jankom, uvedomila si, že všetko, čo sa stalo, ju nakoniec priviedlo k šťastiu.
