Býť vdovou v tridsiatich dvoch — to nie je len bolesť. Je to každodenný boj, v ktorom nemáš právo na slabosť. Obzvlášť keď máš na rukách malé dieťa a pred sebou — večné pocity viny voči sebe, voči životu, voči dcére. Muž odišiel náhle — nehoda, jedno ráno, bez rozlúčky. Ostala som sama s malou Zuzanou a s pocitom, že už nebude svetla, tepla, ani budúcnosti. Ale asi ma osud chcel vyskúšať naplno.
Našťastie ma po výške hneď prijali do práce — nie príliš prestížnej, no stabilnej. Materstvo mi nezničilo kariéru, no každý úspech stál dvojnásobok námahy. Šetrila som na sebe, vstávala som za úsvitu, domov som sa vracala vyčerpaná. Všetko držala láska a pomoc mamy. Práve ona mi vtedy podala pomocnú ruku: starala sa o Zuzanu, chodila s ňou na prechádzky, pomáhala s úlohami. Bez nej by som to nezvládla.
Prvé roky boli ako v hmle. Ani som si nevedela predstaviť, že by som niekedy znova pripustila muža do srdca. A ako? Dieťa potrebovalo otca, no ja som ani slovo „láska“ nevedela vysloviť bez slz. Zuzka rástla, potom škola, pubertálny vzdor. Hádali sme sa, mierili sa, znova sa dohadovali, no ja som vždy stála pri nej. Chcela som, aby vyrastla silná, no nie zatrpknutá. Snažila som sa, ako som vedela.
Keď nastúpila na vysokú, rozhodla som sa odstúpiť. Nechcem jej stáť za chrbtom, nech si žije. Občas som sa spýtala na priateľa, no odpoveďou bola ticho. Je to jej život, jej voľba. Ja som svoj už odžila… Alespoň som si to myslela, kým ma kolega Jozef nezval do divadla. Išli sme párkrát. Nič z toho nebolo. Ešte som žila v minulosti, on — v spomienkach na bývalú ženu. Rozišli sme sa pokojne. No spomenula som si, že som žena. Že sa viem smiať, počúvať komplimenty, dostávať kvety. To mi už dlho nikto nedaroval.
Odvtedy prešlo veľa rokov. Zuzka sa vydala, porodila syna — stala som sa babičkou. Zať je úžasný, vyrovnaný, trpezlivý. Aj jej náročnú povahu znáša — teda ju miluje. Bola som na nich hrdá. Myslela som, že môj život sa tým skončil. Ale on sa zrazu… začal znova.
Michal sa objavil nečakane. Stretli sme sa na výstave. On — vdovec, ja — vdova. Najprv len rozprávanie. Potom prechádzky, hovory, zaujímavé príbehy. Pracoval ako konzultant pre medzinárodný obchod, pol života strávil na cestách. Vzdelaný, citlivý, s hlbokým pohľadom. S ním mi bolo teplo. Pokojne. Bez napätia. Proste — blízky človek.
No stačilo, že som o ňom spomenula, a dcéra stuhla. Zuzka bola zúrivá. Všetko ju irVnútri mi však stále bije srdce, ktoré túži po láske, a neviem, či mám pred tou túžbou ustúpiť.
