Moja dcéra so zaťom mi nechali vnúčatá na celé prázdniny. A ja na svojom dôchodku ich mám kŕmiť a zabávať.
Moderné deti a vnúčatá sú čoraz väčší egoisti všetko od nás chcú: pozornosť, starostlivosť, čas, ale vrátiť nám nič nevedia okrem ľahostajnosti a neustálych výčitiek. Čo je to za konzumný prístup k starým ľuďom? Akoby sme my, dôchodcovia, nemali vlastný život, vlastné túžby len sedieť s vnúčatami ako slúžka. A keď ja raz potrebujem pomôcť, všetci sú zrazu strašne zaneprázdnení, akoby som bola cudzia.
Moja dcéra má dvoch synov staršiemu je 12, mladšiemu 4. Bývam v malej dedinke pri Žiline a všetko, čo mám, je maličký dôchodok a ticho, ktoré si tak vážim. Neviem, ako ich moja dcéra s manželom vychovávajú a čo sa deje v škole, ale tí chlapci sú praví lenochovia. Po sebe nič neuklidia, ani postele neustelia všetko vyzerá, akoby cez dom prešla búrka. A k jedlu sú takí vyberaví, že moje jedlo odmietajú a chcú len nejaké nezmysly. To je skrátka trest!
Keď boli vnúčatá malé, pomáhala som dcére zo všetkých síl starala som sa o nich, nosila ich na rukách, behala po obchodoch. Ale posledných päť rokov som na dôchodku a snažím sa už vyhnúť úlohe večnej opatrovateľky. Tento rok som sa pred jesennými prázdninami oddychla: pozrela som si kalendár a povedala som si, že začiatkom novembra žiadne dlhé voľno nepríde. No teda, pomyslela som si, dcéra s manželom nikam nepojdu a ja si konečne oddýchnem. Ale ako som sa mýlila!
V nedeľu, tesne pred posledným týždňom októbra, niekto zazvonil. Otvorím dvere a tam stojí moja dcéra, Zuzka, s oboma synmi. Ešte ani nepozdravila poriadne a už vyhrkla:
Mami, ahoj! Ber si vnúčatá, prázdniny začali!
Zostala som ako prikovaná.
Zuzka, prečo si ma neupozornila? Čo je to za prekvapenie?
Keby som ťa upozornila, vymyslela by si tisíc dôvodov, len aby si ich nevzala! odsekla a strhla z chlapcov bundy. My s Jankom ideme do kúpeľov na týždeň, už nemám silu, som úplne vyčerpaná!
Počkaj, a čo práca? Veď tento rok nemáš žiadne voľné dni navyše! snažila som sa rýchlo premýšľať, zatiaľ čo vo mne rástla panika.
Máme voľno, Janko si zobral tri dni dovolenky. Mami, nemáme čas vysvetľovať, meškame! hodila do vzduchu, pobozkala ma na líce a vybehla von, nechajúc ma samu s dvoma kuframi a deťmi.
Neuplynulo ani päť minút a dom sa zmenil na chaos. Televízor hucel na plné gule, bundy a topánky sa váľali po chodbe a chlapci sa preháňali ako tornádo. Snažila som sa ich upokojiť, prinútiť ich aspoň zložiť oblečenie, ale ignorovali ma, akoby som neexistovala. Moju polievku odmietli, oškerili sa a povedali, že mama im sľúbila pizzu. Vtedy mi došla trpezlivosť.
Schmatla som telefón a vytočila Zuzke:
Dcéra, tvoje deti chcú pizzu! Nehodlám im také niečo kupovať!
Už som vám ju objednala, mávla rukou, jasne podráždená. Mami, tvoju polievku nebudú jesť, kvôli tomu sú stále hádky. Vezmi ich niekam von, zabav ich, dajte si poriadne jedlo! Veď sa sťažuješ, že doma ťa unavujú!
A za čo ich mám zabávať? Z môjho dôchodku, čo? rozhorčila som sa, cítila som, ako ma zalieva horúčava.
A na čo iné míňaš peniaze? Sú to tvoje vnúčatá, nie cudzie! Neverím, že tak hovoríš! odfrkla si a zavesila.
A bolo to! Ostala som sama s týmto nočným morom. Celý život som drela pre svoju jedinú dcéru robila som na dvoch miestach, šetrila každé euro, aby mala dobrý život. A teraz, na staré kolená, dostávam takéto ďakujem! Trasiem sa od hnevu, od bezmocnosti, od tej nespravodlivosti.
Milujem svoje vnúčatá, celým srdcom. Ale oni sú unavení zo mňa a ja z nich vekový rozdiel je obrovský, už nie som mladá, aby som sa s nimi celé dni honila. A dcéra si myslí, že som teraz zadarmo chůva, že môj dôchodok a môj čas patria jej a jej deťom. Oni majú práva, ja mám len povinnosti. Egoisti, čistí egoisti! A ja sedím, pozerám sa na tento bordel, počúvam ich krik a rozmýšľam: Či je toto naozaj moja staroba? Či som si naozaj zaslúžila len toto?
