Moja bývalá svokra nás prenasleduje.
Moja svokra, pani Katarína, má 52 rokov a je matkou mojej nebohej manželky Zuzany. Vzal som si Zuzanu, keď som mal dvadsaťtri. Zuzana otehotnela krátko pred svadbou a narodil sa nám dievčatko, ktoré sme pomenovali Bohdana.
O dva roky sa však všetko v našom živote zrútilo Zuzana vážne ochorela a o pár mesiacov zomrela.
Zostal som sám s dcérou. Rozhodol som sa presťahovať k rodičom do Banskej Bystrice, lebo pracovné zmeny boli dlhé a moji rodičia mohli Bohdanu postrážiť. Taká bola naša dohoda.
Krátko na to som dostal povýšenie a kúpil som menší domček v oblasti Sliača, len asi pol hodiny autom od rodičov. Bohdanu tak vždy strážili oni alebo opatrovateľka, ktorú som najal (chcel som, aby si moji rodičia mohli občas oddýchnuť a neboli neustále zaťažení). Teraz má Bohdanka osem.
Prekvapilo ma, keď Katarína ohlásila, že sa sťahuje do Sliača, len aby bola bližšie k svojmu jedinému vnúčaťu. Pravdupovediac, dosť zvláštne rozhodnutie prišla za nami až z Košíc! Ale chápal som. Manželka bola jej jediným dieťaťom a Bohdana ostala jediná rodina, ktorú má.
Odkedy sa Katarína presťahovala, začali problémy.
Skrátka povedané, Katarína je u nás doma väčšinu dňa. Sedí tam od rána do večera, celkom nezávisle na tom, či som už z práce späť. Dokonca aj víkendy a na návštevu je slabé slovo. Je tam celý deň.
Katarína je tam dokonca aj vtedy, keď je Bohdanka v škole. Medzi jej argumenty patrí:
Bez ženskej ruky tu bude špina. Každý deň sa usádza prach, tu muži sami poriadok neurobia.
Kvety na okne vädnú, treba im dať piť len chvíľu a pôjdu na kompost.
Minule tu v ulici vystrájali zlodeji, ale tu nič našťastie som bola doma.
Neboj sa, peniaze ti nezmiznú.
Niekedy mám pocit, akoby si Katarína myslela, že duch jej dcéry zostal bývať v mojom dome. Už som ju neraz prichytil, ako sa potichu rozpráva so Zuzanou, hoci v izbe nikto nebol
Po mnohých rozhovoroch som jej správanie začal považovať za nesmierne trápne a ako zásah do môjho súkromia, čo jej zopárkrát zaznelo z mojich úst. Akoby počúvala. Ale…
Týždeň dozadu nastala posledná kvapka trpezlivosti. Priatelím sa už rok a pol s dievčaťom pravou Slovenkou menom Bohumíra. Tento víkend bola ideálna príležitosť pozvať ju ku mne domov. Bohdanka bola práve u starých rodičov a ja som otvoril dvere pre Bohumíru.
Večera, film, spoločný večer všetko prebiehalo ako z romantického filmu. Lenže zrazu sa z predsiene ozvalo buchnutie a šuchot. So zatajeným dychom som uprel pohľad na dvere a v prítmí sa vynorila nezameniteľná postava mojej svokry. Samozrejme, vošla bez klopania či ohlásenia.
Že by zasa kvety vädli?
Ale tentoraz som ja nebol ten, kto vybuchol od rozhorčenia. Katarína sa rozkričala priamo na mňa; bez toho, aby sa ma vôbec opýtala, prečo tu Bohumíra je, ma obvinila z nevery voči pamiatke Zuzany a z nedostatku úcty.
Bol som z toho tak zaskočený, až som stratil slová. Vzal som kľúče, rázne jej vysvetlil všetko, čo cítim, a povedal som jej:
KATARÍNA, nie si tu vítaná. Prosím, odíď!
Nemá už nikoho, a mnohí, vrátane mojich rodičov, ma nabádajú, aby som jej odpustil. Ľudskosť? Viem, že budem musieť spraviť kompromis a Bohdanku jej sem-tam zveriť. Ale dom ostáva našou nedobytnou pevnosťou. A basta.
