Moja sestra sa vydala pred štyrmi rokmi a teraz je mamou trojročného chlapca, ktorého som ja teta i krstná mama. Vo veku dvadsaťtri rokov študujem na univerzite v Bratislave a zároveň pracujem, takže voľné dni sú vzácne ako lastovičky na jar. Hľadanie rovnováhy medzi všetkým je ako pokus chytiť hmlu do rúk, ale vždy sa snažím nájsť čas pre svojich priateľov a rodinu.
Sestra, mamka malého Šimona, je momentálne bez práce. Napriek tomu trávi nekonečné hodiny v salónoch krásy, čo ma udivuje, lebo jej manžel je dlhodobo mimo na služobných cestách za hranicami Košíc. V jednom zvláštnom dni, keď som mala pocit, že všetko pláva v modrom jazere, ma sestra požiadala o pomoc mala si ísť nechať nalakovať nechty do salónu v Petržalke, a Šimona nemohla vyzdvihnúť z materskej školy. Prikývla som, lebo som mala po prednáškach voľný čas.
O týždeň neskôr sa jej manžel vrátil zo služobnej cesty, a zrazu ma znovu požiadali, aby som strážila Šimona s tým, že chcú byť “sami”, akoby ich byt bol loďou v mori samoty. Súhlasila som, že s ním ostanem do ôsmej večera. Keď som im však chcela neskôr zavolať, odpoveď bola ticho, ako keby sa slová rozpadli na drobné čiastočky snehu. Šimon čakal rodičov s očami plnými sĺz, čo sa zdalo v tom sne úplne bežné. Nakoniec prišli až o polnoci veselo, akoby im do duše pršal len šampanský a hudba z bratislavských kaviarní.
No príbeh pokračoval. O niekoľko dní ma znova vyhľadali, tentoraz chceli osláviť narodeniny sestry manželovho v Ružinove. Pýtali sa, či by som mohla opäť postrážiť Šimona, lebo sa báli, že na oslave budú len staršie deti. V mojom snovom jazyku som im vyznačila hranice vysvetlila som, že mám svoj život, svoje štúdium a prácu, ktoré sú moje ružové balóny. Pripomenula som sestre, že je matka a že Šimon je jej zodpovednosť, nie len tieň na stene v našich bytových domoch. Navrhla som, aby ho vzala so sebou na oslavu medzi deti, ktoré mu môžu robiť spoločnosť. Sestra to prijala s urazeným výrazom, akoby v okne poletoval vietor sklamania.
Obrátila som sa na mamu, ktorá v tomto snovom labyrinte bola akoby strážkyňa brány zodpovednosti. Podporila ma, povedala sestre, že sa príliš opiera o mňa a neberie zodpovednosť za svojho syna. Sestra je stále doma, snaží sa mi preniesť svoje povinnosti ako ledvinový kameň. Napriek tomu si držím svoju pozíciu mám svoj život a ona musí byť kapitánkou svojho rodinného korábu sama.
