Môj syn prevzal našu bytovku a ani nás neupozornil. Všetko sme mu dali, a zostali sme s ničím.
So svojím manželom Jozefom sme sa vzali, keď sme mali obaja dvadsaťtri rokov. Už vtedy som bola tehotná, ale našťastie sme obaja stihli dokončiť pedagogickú fakultu. Naše rodiny neboli bohaté, nemali sme žiadne „zlaté dno“ – ani vplyvných príbuzných, ani úspory. Od prvých dní sme sa museli oháňať, aby sme prežili.
Skoro som nešla na materskú. Nemala som mlieko – či už od stresu alebo od neustáleho nedostatku – a syna sme čoskoro prešli na umelú výživu. V jedenástich mesiacoch sme ho dali do jaslí. Tam sa naučil jesť lyžičkou, chodiť na nočník a zaspať bez hojdania. My s Jozefom sme sa vrátili do práce – najprv sme prenajímali byt, potom sme sa presťahovali do internátu, kým sme si našetrili na garsónku a neskôr aj na dvojizbový byt v peknej štvrti.
Pred niekoľkými rokmi sme kúpili pozemok na záhradku v okolí Bratislavy. Jozef si tam postavil útulný drevený domček: dve izby, sauna, pec. Priviezli sme nábytok, upravili si záhradku. Zdalo sa, že už si môžeme žiť podľa svojho. Mali sme len štyridsaťšesť, pred nami bol ešte celý život.
Ale náš syn, Róbert, sa vo svojich dvadsaťtroch rozhodol oženiť. Jeho nevesta, Zuzana, pochádzala z bohatej rodiny, spolu dokončili právo. Rodičia dievčatá mali všetko – trojposchodový dom, drahé autá, biznis. Ich dcéra samozrejme chcela svadbu v reštaurácii, limuzínu, medové týždne a… vlastný byt.
S manželom sme sa pred synom vždy cítili vinní. Celé detstvo strávil v škôlkach, školských družinách a krúžkoch, lebo my sme sa topili v práci. Snažili sme sa mu to vynahradiť darčekmi: hračky, oblečenie, výlety, doučovanie. Na osemnástiny sme mu darovali staršie, ale funkčné auto. Keď šiel na vysokú, platili sme mu štúdium. A teraz sme nemohli povedať nie. Dali sme všetky úspory na svadbu a… prenechali sme mu náš byt, presťahovali sa na záhradku.
Rodičia Zuzany mali iný prístup – investovali do dcéry: kúpili jej zlaté šperky, kožuch, nábytok. Syn, spočiatku vďačný, sa začal meniť. Mesiac čo mesiac volal menej. Najprv prichádzal raz za dva týždne, potom raz za mesiac. A potom úplne zmizol.
Raz sme na trhovisku stretli starú susedu a ona nám len tak mimochodom povedala:
„Vy neviete, že váš byt prenajímajú? Róbert so Zuzanou bývajú u jej rodičov, vraj je tam pohodlnejšie.“
Manžel zbledol. Sotva sa udržal na nohách. Okamžite sme synovi zavolali. V odpovedi sme počuli chladné:
„Vy ste mi ten byt dali sami. Moja žena nechce žiť vo vašej „socialistickej diere“ a prenajať si samostatne by bol drahý. Nech nám nájomníci platia.“
Keď sme sa pokúsili hovoriť o dôvere a úcte, vykríkol:
„Celý život som bol chudobný! Iné deti majú normálnych rodičov, a ja mám vás! Učiteľov, čo vedia len moralizovať! Už sa hanbím pred svokrom, že moji rodičia sú obyčajní učitelia!“
Po tomto rozhovore sme sa rozhodli konať. Nešli sme na súd, len sme prišli do bytu, porozprávali sa s nájomníkmi – vysvetlili sme im situáciu. Boli to rozumní ľudia a do mesiaca sa odsťahovali.
Vrátili sme sa do svojho bytu. So synom už neudržiavame kontakt. Muž to ťažko znáša, ja tiež. Áno, dali sme mu všetko – bez podmienok, z lásky. A zostali sme s prázdnymi rukami a potrhanými srdcami.
Možno časom pochopí. Alebo možno nie. Jedno však viem iste: nikdy neobetuj všetko pre tých, čo to nevedia oceniť.
