Nikdy by ma nenapadlo, že moja staroba bude smrdieť po dezinfekcii a vlažnej kapustnici. Predstavovala som si seba v sedemdesiatke s červenými perami, ako tancujem v nedelu na námestí v Bardejove, flirtujem s dôchodcami z vinárne a popíjam kávu s veterníkmi, zatiaľ čo debatujem o politike alebo futbale.
Ale nie.
Skutočnosť ma zasadila do domova dôchodcov s názvom Zlaté jahody, čo znie poeticky, ale má viac zamknutých dverí než väznica.
Môj syn ma sem priviedol v utorok po obede.
Mami, tu ti bude lepšie, povedal tým svojim hlasom, akoby mal hneď zomrieť. Budeš mať spoločnosť, lekársku starostlivosť, aktivity
Ach, výborne, odvetila som. Tak mi nechaj aj svoju kartu, kým sa na to ide, a kúpim si výlet na Dunaj.
Neodpovedal. Rýchlo ma pobozkal ten druh bozku, keď chceš čo najskôr utiecť, aby si necítil vinu a odkráčal. Ja som zostala zízať na biely strop, s tým zápachom chlóru, ktorý sa ti vpije pod kožu, a myslela som si, že ak je toto to najlepšie pre mňa, radšej by som chcela to najhoršie.
Prvé dni boli katastrofa. Nemohla som spať jedna spolubývajúca, Zdenka, chrápe, akoby mala v hrudníku traktor, a druhá, Božena, schováva všetkým ponožky, aby videla, či si ich niekto nájde, ako nejaký psychologický experiment.
Ale prisposobila som sa. Dôchodcov podceňujú a nevedia, ako vieme byť flexibilní, keď už nič iné neostáva. Cvičím na stoličke (hoci vyzerám ako rozložené origami), hrám trikrát do týždňa bingo a spriatelila som sa so sympatickým pánom, pánom Jánom, ktorý mi denne ponúka sobáš.
Pani, vy a ja by sme boli krásny pár, hovorí s plastovou ružou v ruke.
Iste, pán Ján, ale najprv si spomeň, ako sa volám, odpovedám vždy.
On sa smeje. Ja tiež. V hĺbke duše sa tu mám lepšie, než som čakala.
Až kým v nedeľu neprišiel môj syn prekvapivo. Mal ten svoj podozrivý úsmev, ktorý poznám od jeho piatich rokov ten úsmev, čo znamená mami, potrebujem niečo.
Maaaaamiiiii! natiahol to tak, ako keď chcel novú hračku.
Tak čo si teraz pokazil? spýtala som sa so založenými rukami.
Nič, mami. Len idem sa ženiť.
Pozrela som naňho s zdvihnutým obočím.
Vážne? Aké prekvapenie! Netušila som, že existuje niekto taký statočný.
Zasmial sa, nervózne. Ja nie.
No, mami, keďže svadby sú drahé pomyslel som si, či by si mi nepomohla.
Pomohla? Ty si ma vyhodil z domu a hodil sem, lebo vravel, že nemáš miesto! A teraz chceš, aby som ti platila hostinu?
Pozrel na mňa ako opustené šteňa. Ja som naňho pozerala ako matka, ktorá už videla príliš veľa šteňat a vie, že vždy ohryzú nesprávnu topánku.
Počkaj, nech rozumiem, pokračovala som. Ty ma necháš tu, obklopenú dôchodcami, ktorí sa bijú o ovládač, a teraz chceš moje peniaze, aby si na svojej svadbe jedli halušky?
Nie sú to halušky, mami, je to elegantná réštaurácia.
Elegantná, hovoríš. Prečo sa tu neoženíte? Požičiam ti moje kamarátky z binga ako družičky a pána Jána posvätíme za kňaza. Veď vie povedať áno, beriem si ťa!
Zacerven
