V ten deň, keď sa Janko oženil, som jeho nastávajúcu nevestu takmer nepoznala. Poznali sa len dva týždne a úprimne povedané, prvý dojem vo mne vyvolal úzkosť. Vulgarita v líčení, provokatívne šaty, nafúknuté pery – nič z toho nehovorilo o ženskosti, ale o lenivosti. O neochote pracovať. O tom, že je zvyknutá brať, ale nie dávať.
Jej rodičov som prvýkrát videla priamo pred matrikou. Hovorili strojeno zdvorilo, pricestovali drahým autom, no neskôr sa ukázalo, že bolo len prenajaté – taxík im prišol príliš obyčajný. S manželom sme sa potichu vymenili pohľadmi: bolo jasné, že štedrosť od nich nemôžeme čekávať. Svadbu sme mimochodom zaplatili my. Celú.
Do mesta sme sa presťahovali pár mesiacov pred Jankovým narodením. Vyrastal ako citlivý, jemný chlapec. Písal básne, trápil sa nad maličkosťami. Na dedine by z neho možno vyrastol chlap, no mestský život ho urobil krehkým. Do šesťadvadsiatich mal len tri dievčatá, a aj tie som poznala len z útržkov telefónnych rozhovorov. Otvorený nikdy nebol.
Správal sa bežne – občas prišiel pod vplyvom, zapáchal od cigariet, no neskôr s tým akoby prestal. Po svadbe zostali bývať s nami. Máme trojizbák, my s manželom sme si vzali malú izbu, mladým dali tú väčšiu. Nebolo nám to ľúto – len keby žili v mieri. No mier nebol. Iba neustále hádky. Alebo skôr jeden hlas – krikľavý, rozmaznaný, panovačný. To bola ona – Dominika.
Čo jej dali jej rodiče – netuším. My sme im darovali obálku s peknou sumou. Príbuzní, ako som neskôr zistila, tiež im dali peniaze. No vďaku som nikdy nedostala.
Dominika takmer nevychádzala z izby. Jedla len donáškové jedlo. Pracovala ako nechtová špecialistka v salóne a doma nehla prstom. Domáce práce „neboli jej“. Janko jedol, čo si sám kúpil, alebo dojedal naše jedlo – potichu, so sklopenými očami. Bolo mu hanba. Nebola to láska – bolo to otroctvo.
Neskôr sa odsťahovali. Pre najali byt blízko jej salónu. A tu sa tá „veľkodušná duša“ po dlhých mesiacoch prvýkrát posadila s nami za stôl, vypila čaj, zjedla koláč. Dokonca ma to prekvapilo – čo, už nie je na diéte? Keď nastupovala do auta, zachytila som v jej pohľade pohŕdanie. Alebo sa mi to len zdalo. Ten pocit – ako nôž pod rebrá. Neopustí ma.
A včera som za nimi prišla na návštevu. Dominika samozrejme bola v práci. Prišiel ma uvitať Janko. Unavený, apatický. Ponúkol mi čaj – práve prišiel z práce, nemajú čo jesť. Našťastie som priniesla plnú tašku jedla – aspoň je teraz chladnička plná.
Ukázalo sa, že teraz chodí do práce autobusom. Auto zostalo Dominike – „ona potrebuje ku klientom, ako by chodila hromadnou dopravou?“ K salónu je to, mimochodom, 400 metrov. Ale jej je to ťažké, nepohodlné. A on – pešo, v daždi, v mraze. Lebo je to pre ňu pohodlné.
A potom sa mimochodom prehovoril – má úvery. Viacero. Jeden z nich – na výlet do Egypta. Ale nie pre nich dvoch. Len pre ňu. „Unavila sa“ a odletela oddychovať s kamarátkou. Neopýtala som sa, kto je tá „kamarátka“. Videla som, ako sa pri takých otázkach stiahne. Videla som, ako trpí v tichosti.
Prišla som domov a rozplakala sa. Povedala som to manželovi. Len mávol rukou: „Vedel som od začiatku, že to tak dopadne.“ A mne na ňom záleží. Som matka. Nezrodila som a nevychovala som syna preto, aby sa stal tieňom cudzej ženy.
Teraz sa už ani neodvážim otvorene niečo povedať. Bojím sa, že Dominika spôsobí ďalšiu hádku. A ja sa bojím, že s ním stratím poslednú spojivosť. Bolí ma to. Cítim sa bezmocne. Kde som premeškala ten správny okamih? Prečo som ho nenaučila byť chlapom? Prečo je môj syn pod papučou?
A to najhoršie – nemôžem to zmeniť. Len sedieť a pozerať, ako sa môj chlapec mení na tieň, a čakať. Čakať, kým si sám uvedomí, že nežije svoj život. Len aby to nebolo príliš neskoro.
