Vieš čo, poviem ti, môj manžel vyrastal v skutočne šťastnej a láskavej rodine. Ale keď jeho otec mal päťdesiatsedem rokov, jeho mama bohužiaľ zomrela. To bolo samozrejme veľmi ťažké pre svokra, aby sa cez to preniesol. Tak sme sa rozhodli, že predáme jeho byt v Bratislave, peniaze si rozdelíme a vezmeme si svokra k nám, nech je s nami, kým to nejako prekoná. Vtedy sa to zdalo úplne rozumné.
Myslela som si, že s nami bude bývať možno pol roka a potom si nájde svoj vlastný byt, ale on si to u nás tak obľúbil, že nechcel ísť nikam. Na nákupy a poplatky nechcel prispieť ani cent. Ja som mu varia, prala, upratovala jeho izbu, on len chodil do práce. Mal život ako na dovolenke.
Takto s nami býval neuveriteľných jedenásť rokov. Potom začal neustále vyučovať, čo a ako máme robiť, zavádzal vlastné pravidlá a už sme toho mali dosť. Rozhodli sme sa, že mu kúpime domček neďaleko Nitry. Je zdravý, stále plný života, zvládne to sám.
Kúpili sme mu dom, vybavili všetko čo treba, aby tam mohol pohodlne žiť. A svokor začal vymýšľať príbehy o bolesti srdca a iných zdravotných problémoch jednoducho fantazíruje len preto, aby mohol byť stále s nami. Ale ja už fakt nechcem. Potrebujem sa konečne trochu upokojiť, byť len s našou rodinou. Som už unavená. Čo mám robiť?
