Môj manžel vyrastal v šťastnej a láskavej rodine svojich rodičov. Keď však mal môj svokor 57 rokov, jeho manželka náhle zomrela. Bolo to preňho veľmi ťažké a preto sme sa rozhodli predať jeho byt v Bratislave, peniaze rozdeliť medzi našu rodinu a medzi rodinu môjho brata, a svokra zobrať k nám, kým sa z toho spamätá. Tak sme aj urobili.
Myslela som si, že za pol roka si svokor opäť postaví vlastný život, kúpi si byt a začne bývať sám, ale mýlila som sa. Skutočne sa mu u nás zapáčilo. Na poplatky, nákup potravín alebo na iné výdavky neprispieval ani jedným eurom. Varenie, pranie jeho oblečenia a upratovanie izby bolo len na mne. On chodil len do práce. Život ako v kúpeľoch.
Tak u nás ostal celých jedenásť rokov. Po čase začal neustále do všetkého hovoriť, radil nám, ako máme žiť a čo robiť. Rozhodli sme sa, že mu kúpime dom neďaleko Trnavy a nech si tam žije. Je vysoký, zdravý muž, určite to zvládne sám.
Dom sme mu kúpili, všetko potrebné sme vybavili a pripravili na bývanie. Svokor začal vymýšľať historky o bolení srdca a rôznych iných ťažkostiach, len aby mohol zostať s nami. Hľadal si dôvody, prečo neodísť. Ale takúto pozornosť už nepotrebujem, cítim sa vyčerpaná.
Nakoniec som pochopila, že skutočná láska je niekedy aj o nastavení hraníc a naučení sa povedať nie. Nie vždy je pomoc len o obetovaní sa, ale aj o tom, čo je pre nás zdravé a správne. Lebo ak nepomôžeme aj sebe, nemôžeme naozaj pomáhať druhým.
