Môj manžel vyrastá v radostnej a láskyplnej rodine. Avšak, keď jeho otec mal 57 rokov, jeho manželka bohužiaľ zomrela. Samozrejme, bolo to pre môjho svokra veľmi ťažké prekonať takúto stratu. Preto sme sa rozhodli, že predáme jeho byt, rozdelíme si peniaze (v eurách), a svokra vezmeme k nám, kým sa nejako prenesie cez bolesť. Vyzeralo to uskutočniteľne.
Myslela som si, že u nás zostane asi pol roka a že si neskôr kúpi svoj vlastný byt, ale nestalo sa tak. Svokrovi sa u nás veľmi páčilo. Na účty alebo nákup nikdy neprispieval ani cent. Stále som mu varila, prala som mu oblečenie a upratovala som jeho izbu. On chodil len do práce. Prakticky mal život ako na dovolenke.
Takto s nami býval celých jedenásť rokov. Potom sa začal stále viac zapájať do našich životov, dával nám rady, čo máme robiť a ako to robiť, zavádzal si vlastné pravidlá, v istom bode sme to už nezvládali. Rozhodli sme sa mu kúpiť domček na okraji Trenčína. Je to zdravý človek, stále vo výbornej forme, dokáže žiť sám.
Kúpili sme mu dom a postarali sa o všetko, aby mu nič nechýbalo. Svokor začal vymýšľať rôzne historky o bolestiach srdca a podobných problémoch. V podstate si vymýšľa len preto, aby mohol zostať s nami. Ale ja už nechcem. Chcem si konečne oddýchnuť a byť len so svojou najbližšou rodinou. Som unavená. Čo robiť?
