Drahý denník,
Môj manžel vyrastal v šťastnej, láskavej rodine svojich rodičov. Keď však môj svokor mal 57 rokov, zomrela jeho manželka, čo bola pre celú rodinu veľmi bolestivá udalosť. Bolo jasné, že svokor sa z toho len veľmi ťažko spamätá. Preto sme sa s manželom aj bratom rozhodli, že predáme jeho byt v Prešove, peniaze rozdelíme medzi nás a brata, a svokra vezmeme k sebe, kým sa trochu dá dokopy.
Všetko sme zariadili a svokor sa presťahoval k nám. Myslela som si, že za pol roka si už zariadi vlastné bývanie a začne žiť samostatne, no opak bol pravdou. U nás sa mu veľmi zapáčilo, neplatí nám za energie ani potraviny, a o domácnosť sa nestará. Všetko som robila ja varenie, pranie, upratovanie izby. On len chodil do práce. Taký život, samé pohodlie, hotový kúpeľný dom!
Takto u nás zostal celých jedenásť rokov. Postupne začal neustále mudrovať, ako by sme mali čo riešiť či upratať, a všade mal svoje názory. Až sme sa s manželom rozhodli, že mu kúpiť domček na okraji Spišskej Novej Vsi a nech si býva sám. Je vysoký, zdravý muž, pokojne zvládne život bez našej pomoci.
Dom sme vybavili, upratali, pripravili všetko potrebné. Lenže svokor začal naraz vymýšľať že ho bolí srdce, že má rôzne problémy, len aby sa ešte u nás mohol zdržať. Nechápem, prečo takto skúša moju trpezlivosť Som už unavená z toho všetkého, potrebujem si oddýchnuť.
