Môj manžel vyrástol v šťastnej, láskavej rodine svojich rodičov. Keď však mal môj svokor 57 rokov, stalo sa niečo zvláštne jeho milovaná manželka zmizla akoby v hmle noci. Všetko sa rozpilo ako sneh na jar, a otec rodiny ostal sám, zrazu sa ocitol v byte, ktorý pôsobil prázdnejšie ako opustený hrad.
Samozrejme, bolo mu ťažké ráno vstať bez vône kávy od svojej ženy, všetko sa zdalo cudzie, až sme sa rozhodli, že predáme jeho byt v Bratislave, rozdelíme eurá medzi našu rodinu a rodinu môjho brata a vezmeme svokra k nám, kým mu srdce prestane krvácať. Tak sa stalo, zdanlivo samozrejme, ako keď padajú listy na jeseň.
Myslela som si, že šesť mesiacov stačí a môj svokor si nájde vlastné miesto, kde znova začne žiť svoj život, akoby nikdy nič neutrpelo. Ale nie. Zamiloval sa do nášho domova tak zvláštne, že do domácnosti nepriniesol ani jedno euro na elektrinu či jedlo. Ja varím, periem jeho veci, upratujem jeho izbu, on len odchádza do práce a večer sa vracia, priam ako do kúpeľov Piešťany.
Takto ostal s nami neuveriteľných jedenásť rokov. Potom sa všetko začalo meniť svokor začal nás poučovať, čo a ako máme robiť, ako keby bol dirigent v cirkuse. Tak sme sa rozhodli, že mu kúpime domček pri Trenčíne, aby sa mohol osamostatniť v pokojnej krajine, kde rastú borovice a vychádzajú východy slnka tichšie.
Dom sme vybavili všetkým, čo len človek potrebuje na prežitie, a naša snaha bola jasná ako zvon. Svokor však zrazu začal rozprávať snové príbehy o tom, ako ho bolí srdce, ako ho tlačí všetko na priedušky, akoby bol duch, ktorý nevie odísť. Vymýšľal si najrôznejšie dôvody, len aby mohol zostať s nami, plávať v našej blízkosti ako kapor v rybníku.
Ale ja už nepotrebujem takéto starosti; únava ma obklopila ako hmla nad Dunajom a túžim sa prebudiť z tohto podivného sna.
