Môj manžel a ja sme naozaj šťastne manželia.
Spoznali sme sa na univerzite. Nikdy som neplánovala zostať v Bratislave, vždy som sa chcela vrátiť domov, do svojho rodného mesta Spišská Nová Ves. Vedela som, že s mojím odborom budem v dedine hviezdou, odborníčkou, akú tam nikto nemá.
Špecializujem sa na srdcové choroby u zvierat: mačky, psy, dokonca kravy. Bohatých klientov je málo, no sú, a aj chudobnejší bežia za veterinárom, ak ich zvieratku niečo vážne je. Môj manžel, Rastislav, je tiež veterinár, ale výborný diagnostik.
Pýtala som sa v miestnych ambulanciách a všade to funguje rovnako. Robia len tie najjednoduchšie zákroky: kastráciu, očkovanie. Na komplikované prípady nikto nemá chuť nie je to výhodné.
Tak sme si otvorili kliniku pre zložité prípady, s precíznou diagnostikou. Pomáhame aj kolegom, robíme výskum. Fungujeme ako tím, a práca nám ide skvele.
Zarábame slušne, ale ceny máme dostupné. Preto máme klientov dosť. Už sme si kúpili vlastný byt, zamestnali sestry, takže už nespíme v ordinácii a mám čas na deti a domácnosť.
Ale rodičia môjho manžela, pani Emília a pán Ľubomír, nie sú so mnou spokojní.
Vedia, že je Rastislav v mojom rodnom meste a dúfajú, že sa presťahuje späť do Bratislavy, presunie kliniku do hlavného mesta. Nerozumiem, prečo sú urazení Rastislav má dve sestry, obe žijú vedľa nich. Nie sú sami. My sme im pomohli obom sestrám sme dali peniaze na zálohu na byt.
S nimi som vždy milá.
Ale môj svokor nepozná hranice ani vzdialenosť.
Dnes mi volá:
Príď večer o 19:00. Prídem po teba.
Je 17:00. Tak sa ponáhľaj.
V poriadku, musím vyzdvihnúť dcéru, poprosiť moju sestričku Zuzanu, aby zostala dlhšie, a už ani nehovorím o zrútenej torte, ktorú som práve začala piecť.
Na ceste.
Najmladšia, Viktória, sedí vzadu v autosedačke.
Manžel je na klinike, má prípad psík je zranený, bude operovať. Svokor mi nedovolí zavolať taxi.
Tak šoférujem ja.
Už po príchode mi svokor búcha na okno a telefonuje, hľadá zaparkované auto. Odmietla som vystúpiť, dcérka spala.
Nastúpil, tresol dverami a začal kričať: Mohla si vystúpiť! Dcérka spí, nechcem ju zobudiť. Prosím ťa, kto chce spať, spí!
Dcérka sa prebudila a začala plakať.
Myslíte si, že ju dedo utišil? Že jej podal hračku?
Nie, nič. Dozvedela som sa len to, že moje deti sú nevychované, že je to moja vina, lebo vraj sedím doma. Podľa neho vraj netreba deti vychovávať, len ich nechať pred televízorom. Ale veď v klinike som denne päť hodín, niekedy osem či dvanásť. On však tvrdí, že to je nič.
Ale jeho syn pracuje!
Potom začal nadávať, že jazdím rýchlo, vraj sa zabijeme. A ešte dodal, že Rastislav už má doma snúbenicu, mladú slečnu, ktorá mu porodí poslušné deti.
Dcérka stále plakala, dedo sa otočil a zakričal, aby bola ticho, keď sa rozprávajú starší.
Tak som sa otočila.
Odviezla som ho späť na stanicu: Dovidenia. Dovidenia, dovidenia…
Keď som prišla domov, manžel sa na mňa znechutene pozrel: jeho otec mu už stihol poslať video. Vložila som mu dcérku do náručia, stále plačúcu:
Ešte jedno slovo a ideš ku tatínkovi. Tam už na teba čaká nevesta. Budeš mať nové poslušné deti. Zatiaľ sa začni venovať práci, inak začnem ja kričať.
Manžel mlčal, a mne došlo, že tú istú hádku sme už zažili. Jeho otec už k nám nikdy nepríde.
Z tejto skúsenosti som si odniesla jedno: Nie vždy sa dá vyhovieť každému, a ak vás niekto nechápe, nie je vašou úlohou sa mu stále dokazovať. Dôležité je stáť si za svojím, ochraňovať svoju rodinu a žiť v pokoji podľa svojich hodnôt.
