Bol raz v snežnom meste na úpätí Vysokých Tatier žila dievčina menom Zuzana. Bola to tichá duša, ktorá sa po smrti rodičov uzavrela do seba ako slimák do ulity. Jej svet sa zmenil v deň, keď na namrznutej ceste pri obci Liptovský Mikuláš ich auto narazil opitý vodič v teréňáku. Matka zomrela na mieste, otec o pár dní neskôr v nemocnici v Ružomberku.
Zuzanin sviatok, ktorý kedysi milovala, sa premenil na trpké pripomienky straty. Teraz, keď sa blížil Silvester, cítila len prázdnotu. Teta Katarína, sestra jej otca, ktorá sa k nej prisťahovala, sa snažila byť oporou. “Volaj ma prosím len Katka,” povedala hneď na začiatku. Ale žiadna tetina snaha nedokázala zaplniť dieru v Zuzaninom srdci.
Jedného večera ju presvedčil jej priateľ Tomáš, aby išla s ním na narodeninovú oslavu jeho kamaráta. “Potrebuješ sa vzchopiť,” hovoril. “Tvoji rodičia by chceli, aby si žila.” Zuzana si obliekla šaty, ktoré s matkou kúpili minulý rok na Silvestra – také jemné ako snehový príspevok, akoby z českej biely. Teta Katka ju obdarovala vlneným šálom, ktorý šatám dokonale sadol.
Na večierku v byte na Hlbokej ulici v Žiline však všetko dopadlo inak. Keď Tomáš zmizol a Zuzana ho našla na schodisťoch, ako vášnivo bozkáva inú, cítila, ako sa jej svet opäť rúca. Vybehla na balkón a zahľadela sa do tmy. “Stačil by jeden krok…”
V tom okamihu ju silné ruky odtiahli od zábradlia. “Čo to robíš?!” ozval sa za ňou hlas. Bolo to jej prvé stretnutie s Adrianom – vysokým chlapcom s tmavými vlasmi a úsmevom, ktorý vyzeral ako z nejakej starobylé tatranskej legendy.
“Moja mama mala obľúbenú hudobnú skupinu – Adrian a Zuzana,” vysvetľoval jej cestou domov taxíkom. “Vravela, že raz stretnem svoju Zuzanu. A ty si práve ty.”
Zuzana mu neverila. Až do chvíle, keď o dva dni neskôr zazvonil na jej dvere s jej zabudnutými topánkami v ruke. “Prečo si nezdvihla telefón?” spýtal sa.
Tú noc strávili v malom klube pod Nízkymi Tatrami, kde Adrian hral na klavíri slovenské ľudové piesne. Zuzana pocítila, ako jej srdce po prvý raz po rokoch zaplesalo.
O rok neskôr stáli pred oltárom v drevenom kostolíku v dedinke pod Kriváňom. “Ty si môj anjel,” šepkala mu. Adrian sa len usmial: “A ty si moja Zuzana – presne ako v tej pesničke, ktorú tak milovala moja mama.”
A tak sa z dvoch stratených duší stalo to, čo slovenskí pastieri volajú “súhvezdie nádeje” – láska, ktorá pretrvá aj najhorkejšie zimy.
