Jediné, čo si spájam so svojím otcom, sú hádky, krik a neustály rozruch. Vyrastal som v chudobe. Mama pracovala do neskorých večerných hodín, aby zarobila na živobytie, zatiaľ čo otec stále hľadal dôvod na konflikt. Raz sme išli s mamou na trh kúpiť zeleninu. Predavač si dovolil žartovať s mojou mamou, všetci sme sa zasmiali. Otec sa na mamu pozrel tvrdým pohľadom, ale nič nepovedal.
Doma však nastal veľký rozruch. Otec kričal tak hlasno, že to počuli všetci susedia. Neskôr mamu aj udrel. Potom prišiel ďalší incident. Otcov kolega vtipkoval, že vôbec nie som otcov kópia, vraj sa podobám na mamu a nič som po otcovi nezdedil. Mal som vtedy dvanásť rokov. Potom otec opustil rodinu s tvrdením, že ma mama rozmaznala.
Odvtedy nám ledva ostávalo dosť peňazí, aj na jedlo sme často nemali. Otec nám neposielal žiadne alimenty. Mama sa s ním nechcela súdiť, musela sa spoľahnúť iba na seba. Zohnala si nové zamestnanie, a kým som chodil do školy, snažil som sa čo najlepšie učiť, aby som sa dostal na univerzitu. Neskôr sa mi podarilo nájsť prácu.
Nakoniec som sa úspešne oženil a konečne som mohol pomôcť mame, ako si zaslúžila. Nedávno mi však pípla správa. Bol to otec. Napísal mi, že chce obnoviť náš kontakt. Neviem, čo mám robiť. Viacerí mi radia, aby som sa s ním stretol a porozprával sa. Ale úprimne, nemám na to veľkú chuť. Stále si pamätám na deň, keď nás opustil. Je pre mňa cudzí človek. Nemám naňho žiadne pekné spomienky. Zatiaľ som o tej správe mame nič nepovedal. Neviem, ako sa zachovať…
