V jednom malom mestečku, kde sa všetci navzájom poznajú, život plynie pokojne a podľa starých zvykov. Práce tu nie je veľa, a tak väčšina ľudí vyžíva z vlastného hospodárstva: niekto pestuje zeleninu, iní chodia na ryby alebo poľovať.
Naša rodina nebola výnimkou. Pol hektára záhrady a dvadsať árov sadu, keď sa o ne dobre starali, nás nielen uživili, ale aj prinesli nejaký ten výdavok. Môj muž miloval rybarenie a ja som sa starala o dobytok a hydinu. Odmalička sme deti učili pracovať – každé malo svoje povinnosti: jedno kŕmilo sliepky, druhé plilo záhony.
Neďaleko nás žila žena menom Zuzana. Jej plodnosť udivovala celé mesto – detí mala viac ako desať. Ale ani Zuzana, ani jej muž Ján sa o ne nevedeli postarať. Ich pozemky ležali ladem, a keď si ich susedia prenajímali, rýchlo to vzdali kvôli ich nemožným požiadavkám.
Zuzana a Ján žili hlavne z žobrania. Susedia im zo súcitu pomáhali: niekto im dal vedro zemiakov, iný vajcia, mäso alebo ovocie. Deti Zuzany často chodili pomáhať po domácnostiach výmenou za jedlo. Ja som bola jednou z tých, čo ich pomoc prijímala.
Najviac sa mi zapísal najstarší syn Zuzany – Marek. Vždy pracoval usilovne a nikdy neodišiel od nás hladný.
Raz Ján prehnal s pitím a z tohto sveta odišiel, nechajúc Zuzanu s deťmi sama. Zdalo sa, že o ne už nemá záujem. Starosta mesta zavolal sociálku a deti odviedli do detských domovov.
Marka tiež odviedli. S mužom sme sa k nemu prilnuli a jeho odchod nás veľmi zasial. Zistila som, kde je detský domov, a začala som ho navštevovať párkrát do mesiaca. Po dlhom rozmýšľaní sme sa s mužom rozhodli, že si ho vezmeme do opatery a priberieme do našej rodiny.
Marek nás dobre poznal a my jeho, s našimi deťmi vychádzal dobre. Takže jeho príchod prebehol bez problémov. Stal sa naším verným pomocníkom vo všetkom. Ako najstarší z detí nikdy nevyvyšoval, naopak, vždy mladším pomáhal a podporoval ich.
Čas plynul, deti vyrastali, dokončili školu, niektoré šli na učňák, iné na výšku, založili si vlastné rodiny a rozišli sa po Slovensku. Marek, po učňovskom, tiež odišiel.
Dnes má už cez päťdesiatku. Má úžasnú rodinu, dve deti, ktoré považujeme za naše vnúčatá. Z Marka vždy cítiť zvláštne srdečné teplo a vďaku za to, čo sme pre neho urobili. Som radi, že sme sa vtedy rozhodli vziať ho k nám z detského domova.
