Volám sa Zuzana a som vydatá už šesť rokov. Môj manžel Ján je ústretový, pracovitý človek so zlatými rukami a dobrým srdcom. A všetko by bolo v poriadku, keby to jeho zlato neputovalo po kúskoch všetkým príbuzným – okrem našej vlastnej rodiny.
Ján má veľkú rodinu. Matka, brat, dve tety, sesternice, dokonca aj vzdialeniati bratranci – každý z nich má problém, ktorý vraj vie vyriešiť len môj muž. A nie nabudúce, nie cez víkend, ale hneď. V noci. V deň, keď máme výročie alebo keď má náš syn horúčku.
Pred svadbou som vedela, že má so svojou rodinou dobré vzťahy, no skutočný rozsah tejto „rodinnej oddanosti“ som pochopila až potom, čo sme sa vzali a presťahovali sa do jeho rodného mesta. Od babičky sme zdedili byt – skromný, ale náš. Príbuzní mu sľúbili pomoc so zamestnaním, a tak som bez rozmýšľania súhlasila. Po pár mesiacoch sme mali svadbu.
Spočiatku som si jeho neustále „pomôž tam, odvezi to“ vysvetľovala ako starosti pred svadbou a sťahovaním. No postupne to bolo len horšie. Ján mohol pol dňa okopávať záhradu u mamy, potom ísť dvadsať kilometrov pomôcť bratovi s opravou strechy a v noci ešte odviezť strýka do lekárne. Ráno padol únavou, mrmlal, ako je unavený, a ja som sa aspoň snažila, aby mal trochu pohody – raňajky do postele, kľud, príjemnú atmosféru. Len čo sa trochu spamätal – známosť. A znova bežal.
Mlčala som. Trpela som. Dúfala som, že to prejde. Že si uvedomí: teraz má rodinu, mňa, dom, kde sú tiež úlohy a starosti. Lenže nie. Všetka jeho energia išla mimo. A ja som sa sama točila medzi úklidom, opravami, výberom nábytku a riešením každodenných problémov. Tapety som lepila sama. Nábytok presúvala sama. Umývačku riadu pripájal majster, ktorého som zavolala ja. Lebo Ján na to nemal čas.
Nerobila som scény. Hovorila som pokojne. Pripomínala som mu, že som jeho žena, nie spolubývajúca. Prikyvoval, bozkával mi ruky, prosil, aby som mu rozumela, a takmer plakal – vraj nemôže povedať príbuzným nie.
Keď som otehotnela, myslela som si, že teraz sa všetko zmení. Stala som sa preňho dôležitou. Staral sa o mňa, nosil tašky, varil, vodil ma k lekárovi. Boli sme si blízki. No o mesiac neskôr – všetko sa vrátilo do starých koľají. Koniec nevoľnosti, a už tu bola zasa teta, brat, u mamy kvapkajúci kohútik – a ako jediný to vedel opraviť Ján.
„Teraz im pomáham ja,“ ospravedlňoval sa. „A keď budeme potrebovať my, oni nám pomôžu.“
Lenže za všetky tie roky nám nikto nepomohol. Narodil sa syn – prvý mesiac sa Ján snažil. Potom zniz zmizol. Zobúdala som sama, usínala som sama. S kočíkom som chodila sama. On bol na stavbe u strýka, v obchode pre tetu, u sestry, ktorá potrebovala presunúť skriňu. Volali mu kedykoľvek a on išiel. Rozbila sa nám práčka – opravár z rodiny „nemal čas“, musela som zavolať majstra.
A viete, čo je najhoršie? Keď sa všetci príbuzní zhromaždia, Jána chvália: aký šikovný chalan! všetko dokáže! všetkých zachráni! A ja sedím po boku a núteno sa usmievam. Lebo ja viem: oni vidia hrdinu, ale ja žijem s človekom, ktorý na mňa nemá čas ani silu.
Snažila som sa s ním rozprávať. Len mávnol rukou:
„To si vymýšľaš. Máš všetko. Čo ešte chceš?“
Ja chcem len toľko: aby bol môj muž doma. Aby videl, ako rastie jeho syn. Aby sme mali aj my „naliehavé veci“, na ktoré by nepovedal „neskôr“. Aby som necítila, že som vo vlastnom manželstve navnivoj.
Niekedy si pripadám ako tieň. Žena, ktorá mu donesie večeru a mlčky ho vypraví na ďalší „výlet“. A jemu to očividne vyhovuje.
Mne už nie…
