Ešte pred rokom by som sa zasmiala, keby mi niekto povedal, že odídem od Miroslava. Od muža, s ktorým som žila dvanásť rokov, ktorého som zbožňovala. Od človeka, o ktorom všetky moje kamarátky hovorili: „Máš neuveriteľné šťastie.“ Bol pre mňa naozaj všetkým. Starostlivý, spoľahlivý, dobrotivý, pozorný otec. Žili sme ako v rozprávke. A teraz bývam so sestrou v Malých Karpatoch, s dvoma deťmi a myšlienkou, že to bol jediný spôsob, ako prežiť.
Keď sme sa vzali, všetko bolo ako u ľudí: začali sme od mála, kúpili sme garsónku, potom Miroslav predal ten byt a zobrali sme hypotéku na priestranný trojizbák. Spravili sme rekonštrukciu, kúpili nábytok, žili sme pohodlne. Dvaja synovia, deväť a štyri roky. Pracovala som v umeleckej škole, viedla krúžky – nie pre peniaze, ale pretože som milovala svoju prácu. Miroslav prinášal do domu stabilný príjem, bol dušou rodiny. Chodili sme na výlety, robili detom oslavy, žili sme naozaj šťastne.
Ale všetko sa zmenilo zo dňa na deň.
Raz mi volali z jeho práce: Miroslav stratil vedomie priamo v kancelárii. Rýchla záchranná služba, nemocnica, testy… Diagnóza: nezhubný nádor na mozgu. Ale zanedbaný, rozrástaný, prehliadnutý. Lekári nemohli urobiť šetrný zákrok, museli vykonať ťažkú, komplikovanú neurochirurgickú operáciu.
Prežil. Lekári vraveli, že mal šťastie. Ale môj Miroslav zmizol. Po operácii sa stal iným človekom. Tvár skreslená ochrnutím nervu, sluch poškodený. Ale oveľa horšie boli zmeny vnútri. Vrátil sa domov a začalo sa peklo.
Povedal, že končí s prácou. Jednoducho povedal:
„Odpracoval som si svoje. Teraz nás uživiš ty.“
Vzala som si druhú prácu. Vyčerpávala som sa na pokraj sil. A on… Celé dni ležal na gauči, scrolloval telefón, pozeral televíziu. Žiadna snaha pomôcť, ani najmenšia iniciatíva. Len výčitky. A krik. Veľa kriku.
Vybíjal sa na všetkých: na mňa, na deti. Dokonca aj na toho mladšieho – štyroročného chlapčeka. Obviňoval nás, že je chorý, že sme ho „dožrali“, že kvôli nám sa „pokazil“.
