Už si celá otepená. Pádila si. Nechcem hľadať inú, a ani nikoho nemám, prisahám.
Ale takto už to ďalej nejde. Chcem obdivovať svoju milovanú ženu. A teba, bohužiaľ, obdivovať nemôžem.
Somet tebou nuda, povedal manžel.
Zuzana rýchlo žmurknúla, aby zahnala slzy. Takto sa jej odvďačil za takmer pätnásť rokov spoločného života!
A čo navrhuješ? spýtala sa. Rozviesť sa?
Myslím, že by to bolo najlepšie riešenie…
A deti?
Budem im pomáhať. Beriem ich na víkendy.
Takto jednoducho! zahorúckavo sa usmiala Zuzana a utrela slzy. Omrzela ťa manželka, a si ochotný opustiť deti! Stať sa víkendovým otcom! Nemáš ani hanbu, ani svedomie…
* * *
Zuzana a Janko sa stretli na svadbe. Jej sesternica z tretieho kolena sa vydávala, a medzi pozvanými od ženícha bol aj Janko. Napriek desaťročnému rozdielu Zuzana hneď pochopila, že Janko je jej osud. Bol inteligentný, galantný a vzdelaný, pripomínal prince z rozprávok.
No kam by si sa za takéhoto hnala, Zuzanka! hovorila matka. Si u mňa hlúpa. A vyzeráš tak obyčajne. A Janko je pekný chalan.
Zuzana sa na to urazene našpúlila a demonstratívne odvrátila, aby sa s matkou nestretla pohľadom. Až neskôr, keď vyrastla, si uvedomila, že práve kvôli takýmto slovám a matkinemu postoju sa veci pokazili. Od detstva jej zničili sebavedomie a nevštípili jej rešpekt k sebe samému…
Ale v mladosti Zuzana nad tým nepremýšľala. Cítila motýľikov v bruchu, len keď pomyslela na Janka. Poznali sa len pol roka a vzali sa. Zuzane vtedy práve dovŕšila dvadsať.
Opustí ťa, o tom sa nemusíš báť! opakovala matka. Strácaš naňho len čas. Je z inej ligy. A ty si ukončila len učňovku. A aj to len niečo ako krajčírsky kurz… V mojich časoch sa tým každý zaoberal. Ani to nie je skutočné povolanie!
Ďakujem, mami, za teplé slová, pripichala Zuzana. Ale už som vydatá a rozhodujem sa sama.
Prvé roky žili ako vo večnej dovolenke – často cestovali, chodili na výlety alebo do divadla. Občas pre zábavu Zuzana niečo ušila, skôr pre radosť než na predaj – Janko dobre zarabal, takže na peniazoch nezáležalo. Potom sa narodila Martinka, a Zuzanu úplne pohltilo materstvo. Páčilo sa jej byť mamou, a s radosťou zasvätila život dcére. Najprv vývinové hry, potom krúžok krasokorčuľania. Zuzana nechcela dať dcéru do škôlky a sama sa výchove venovala. Trvalo to veľa času, ale našla si chvíľu na cvičenie, aby zostala v forme.
Máš šťastie, Janko! hovorili príbuzní na rodinných oslavách. Akú krásu si zobral! Ešte k tomu všetko doma zvláda, venuje sa dcére. Domov ako z pohádky. Mali by ste ísť po druhom.
Určelo pôjdeme! usmieval sa Janko a láskavo pozeral na manželku.
Ale “ísť po druhom” nebolo také jednoduché, ako čakali.
A čo si zač! posmievala sa matka, keď volala Zuzane. Ani dediča nedokážeš muži darovať.
Ďakujem za podporu, mami! Ajtak skoro každý deň plačem.
Dva roky sa snažili, potom to vzdali – osud chcel, aby mali len jednu Martinku. Dcéra skoro začala excelovať v krasokorčuľovaní, a Zuzana našla v jej úspechoch útechu. Psychicky ju pripravovala na prvé súťaže, vozila ju na preteky, dokonca pre ňu šila kostýmy. Radostila sa z jej výhier viac ako zo svojich. Martinke nebolo ani deväť, a tréner už predpovedal skvelú športovú budúcnosť.
Janko tiež dcéru zbožňoval. Krásna manželka a dcéra boli jeho púdo. Zuzana naozaj každým rokom vyhradla, pretože sa naučila zdôrazňovať svoje prednosti, a peniaze, ktoré manžel zarobil, mohla minúť aj na seba. Samozrejme, až po domácich povinnostiach a dcére.
Všetko sa zmenilo, keď Zuzana zistila, že čaká dieťa. Štastie nepoznalo hraníc – tak dlho sa nedařilo, a teraz to prišlo samo, nečakane. Bola v siedmom nebi, rovnako ako Janko.
Lenže tehotenstvo nebolo jednoduché: Zuzana sa často cítila zle, hrozili komplikácie, a posledné mesiace musela stráviť v nemocnici. Pôrod bol ťažký. Takmer sa rozlúčila so životom. Našťastie to prešlo. Synček – vytúžený, milovaný! – Miško sa narodil zdravý. Ale Zuzana sa dlho zotavovala. Janko prvý čas krúžil okolo nej, potom prestal – padli na neho všetky povinnosti spojené s výchovou športovkyne-dcéry. A aj syna musel hľadať, lebo Zuzana sa rýchlo unavila. Janko nenápadne navrhol, aby požiadali pomoc od svokry, ale Zuzana odmietla.
To by ešte chýbalo! Celý život mi mama nepovedala ani láskavé slovo. A teraz ešte nech má Martinke čo nalievať do hlavy… Vieš, aké hnusné veci by jej mohla povedať.
Nakoniec Zuzana potrebovala takmer dva roky, aby sa úplne zotavila. Cítila sa už akceptovateľne, skoro ako predtým. Ale na športovú postavenie sa musela zabudnúť. Čokoľvek robila – váha nešla dole. A silueta už nebola tak pevná ako kedysi. V tridsiatke sa cítila ako preddôchodkyňa. A posmešný hlas matky v hlave opakoval: “Teraz ťa manžel určite prestane vnímať.”
Ale napodiv, čas pádil ďalej, a manžel sa k nej stále správal dobre a volal ju najkrajšou ženou, akú kedy poznal. Ešte viac sa ponorila do materstra, syna dala na plávanie a robotiku, a dcéru vozila na súťaže, kde získavala ceny.
Dcéra sa stávala známou športovkyňou pre svoj vek, takZuzana sa nakoniec postavila na vlastné nohy, založila úspešnú dielňu na šitie krasokorčuliarskych kostýmov, a aj keď život nebol ľahký, našla v sebe silu byť šťastná pre seba a svoje deti.
