27. február. Dnes by mal byť môj výnimočný deň Narodeniny, navyše okrúhle 45 rokov. Ráno však nezačalo, ako som si tajne želala, ba ani len obyčajne. Asi po štvrťstoročí manželstva človek očakáva, že aspoň raz, bez podnetov, pripomienok či nenápadných poznámok, si partner spomenie na dôležitú rodinnú udalosť.
Namiesto toho sa Jozef už od svitania štveral po chodbe, hľadal udicu, hádzal veci do veľkého, zeleného ruksaku a bodajčičo ešte nezabudol. Sotva ma pobozkal na tvár, chrbtom otočený ku mne. Kvetka, nevidela si môj termosku? Chalani už pred bytovkou trúbia, chalani, vieš. Dnes ideme na Dunaj, vraj dobre berú kapre. Prídem v nedeľu večer, signál tam nebude, ale pozor na seba.
Zavrel za sebou dvere. Hľadela som ešte chvíľu na prázdnu predsieň, potom som pristúpila ku kalendáru. Červenou som si podčiarkla dnešný deň už pred mesiacom. Nemohol si nevšimnúť A predsa. Vybral si práve môj deň narodenia na rybačku.
Prv mi prišlo smutno a zostalo chladno na duši. Sklamaniu však čoskoro vystúpilo do popredia čosi iné rozhodnutie, že tentoraz to nechám bez rečí. Navyše, mala som vlastný plán, ktorý Jozef asi len tak ľahko nezabudne. Dlhé roky šetril na nový motor na čln. Peniaze si zamykal do našeho starého trezora v spálni. Kód som poznala už dlho, jeho skvelá pamäť občas podľa potreby vypadávala.
V sobotu a v nedeľu som si dovolila presne to, čo som si nikdy nedovolila. Objednala som catering od mojej obľúbenej reštaurácie v Bratislave, zavolala kamarátky, výzdobu som zvládla sama kvety, balóny, živé kvety z trhu na Miletičovej. Hudba hrala, smiech sa ozýval v byte a šampanské tieklo potokom. Na druhý deň sme večerali na hradnom kopci s výhľadom na mesto a potom relax v kvalitnom wellness. A na záver večera som si kúpila brošňu, do ktorej som sa už dávno zaľúbila, ale z praktických dôvodov som si ju nikdy nekúpila. Všetko z Jožkovho nedotknuteľného fondu.
V nedeľu večer sa ozvali kľúče v zámke. Jozef, celý spokojný, s vedierkom plným rýb, vošiel do obývačky. No poď sa pozrieť na úlovok! Bomba víkend!
Zastal pred rozostavaným stolom. Fľaše, kvety, tašky značkových obchodov, ešte doľahol zvyšok parfému a chichot kamarátok z fotiek na chladničke.
Čo sa to tu dialo? Mali sme hostí?
Usmiala som sa. Áno. Mala som narodeniny. 45 rokov. Spomínaš si?
Jozef zbledol, zamrkal, pohľad mu zablúdi do spálne. Uvidel, že dvere na trezore sú pootvorené. Prešiel k trezoru a o chvíľu sa vrátil s očami dokorán: Kde sú tie peniaze? Veď som tam mal vyše šesťtisíc eur, Kvetka!
Usadila som sa a gestom ruky ukázala po byte. Tu. Za dvadsaťpäť rokov som toho už preskákala dosť, aj tvoj motor musí chvíľu počkať. Ja som už na svoje sny čakala dosť.
Ale Kvetka veď to bol motor!
A ja som tvoje narodeniny neznásobila, Jožko. Myslím, že si túto lekciu zapamätáš, keďže rodinné peniaze sú spoločné.
Ostal sedieť na gauči, v náručí vedro s rybami čudné ticho. Pochopil. Pol roka odvtedy tú sumu zbiera odznova, no tentoraz má v mobile pripomienky na každý jeden dôležitý deň: mesiac vopred, týždeň, a deň pred Niektoré lekcie sú drahé, niektoré nezabudnuteľné. Táto sa zapísala natrvalo.
