Môj manžel začal chodiť do kostola každý deň. Myslela som si, že ho osvietilo. Pravda bola oveľa menej anjelská.
Každý deň o 17:30 vypochodoval z bytu v Bratislave, s výrazom mučeníka v tvári, a zahlásil: Idem na omšu. No, konečne po päťdesiatke mu narástla svätá korunka! pomyslela som si. Nikdy nebol veľký veriaci, no vravela som si, že azda človek v kríze stredného veku potrebuje niečo vyššie.
Začalo to tak nevinne. Po Veľkej noci zrazu doma filozofoval o viere, že na ňom niečo dolieha, že potrebuje očistu duše. Vzala som to športovo: hlavne nech nie je v krčme alebo neprikovaný k telke. Ja varila halušky, on vymodlil si duševný pokoj v kostole za hodinu a pol sa domov vracal akýsi vyrovnanejší.
A potom tie drobné zmeny. Košeľa naškrobená, vlasy nagélované, trošku kolínskej, čerstvé ponožky. Z úcty k chrámu, tvrdil. Ale chápala som, aj Pán Boh si zaslúži trochu elegancie, však? Bola som rada, že nie je zapadnutý v herni len zas ten kostol, každý deň a svieži ako ráno v Tatrách.
Všetko sa zlomilo raz v nedeľu, keď sme sa vracali od jeho sestry z Petržalky a ja omylom zobrala jeho bundu. Hľadám vrecká, klúče nikde, ale čo nájdem? Účtenka z cukrárne neďaleko kostola. Dve kávy, dva zákusky, štvrtok, 18:05. Veď vo štvrtok mal byť vraj na ruženci.
Nič som nepovedala. Zatiaľ. Na druhý deň som si povedala dosť a uchýlila sa k detektívnej práci. Sadla som si do poslednej lavice v kostole, omša začala. Skutočne tam bol modlil sa, po prijímaní hneď mizol ako na povel. Vyšla som za ním a už ich vidím ona na rohu, usmiata (oblečená ako na stredajšiu diskotéku), on celý dojatý. A tie bozky neboli ani omylom bratské.
Domov som došla na gumových nohách. Srdce mi trieskalo ako banské kladivo. Bola som taká trápne pyšná nie nahnevaná, nie zúfalá, ale že ako som toto mohla prehliadnuť?
Na druhý deň ráno už bez oklikovania:
Ako sa volá?
Ostal ako soľný stĺp v Komárne. Nevymýšľal, nekrútil sa. Len si vzdychol:
Zuzana. Spoznal som ju v kostole, pomáha so svätenou vodou a spevom.
A ty si jej pomáhal?
Ticho. To hovorilo za všetko.
Nezhadzovala som taniere, nevyháňala som ho vidlami. Len pokojne hovorím:
Keď si tak zamiloval modlitbu, teraz sa modli aj za bývanie. Lebo z tohto bytu odchádzaš.
O týždeň bol u kamarátky z farnosti. Deti boli v miernom šoku, ale dospelé pochopili. Staršia dcéra Miroslava sa usmiala a vraví:
Mama, radšej teraz ako keby si mala v sedemdesiatke plakať do bryndze.
Najskôr to bolelo. Mala som pocit, že som prehrala. Báť sa, že ma už nik nik nepohladí, skončím tu so svojím kocúrom Karolom a slovenským krížovkami. Ale zistila som, že samota je predsa lepšia ako gotická fraška.
Pol roka ubehlo ako voda v Dunaji. Občas ich vidím na prechádzke, ona sa doňho vešia, on čumí do neznáma. Možno sa raz vráti, občas mi to napadne. Ale potom si spomeniem na jeho zápach úplne cudzej voňavky a ten pohľad, keď od nej vychádzal z kostola.
A vtedy viem jedno: nechcem chlapa, čo potrebuje múry chrámu, aby klamal. Radšej byť sama a v pravde aj keď je to niekedy ako pohár slivovice: štípe, ale lieči.
