Dnes som si s manželom vymenila pár ostrých slov. Stála som pri sporáku, miešala som kapustnicu, keď sa otočil s plechovkou piva v ruke.
„Čo si to dovoluješ, ty mi budeš niečo prikazovať?“ zahrmel Ján. „Ty si v tomto dome nikto! Chápeš?“
Ruky sa mi triasli, varecha zabrneli o hrniec.
„Nikto?“ spýtala som sa potichu. „Nie som tvoja žena?“
„Žena!“ zasmial sa pohŕdavo. „Aká žena. Si tu maximálne upratovačka. A ani tú nedokážeš poriadne.“
Vypnula som sporák. Štyridsaťtri rokov spolu. Štyridsaťtri rokov som mu varovala, prala košele, vychovávala deti, kým on robil kariéru.
„Upratovačka? Takže kto ti perie košele? Kto starostlivý o tvoju matku?“
„To je tvoja povinnosť!“ buchol plechovkou o stôl. „Ja zarábam peniaze, platím účty, a ty čo? Varíš polievku? To zvládne každá baba.“
„Každá baba,“ zopakovala som. Niečo vo mne sa zlomilo. „Dobre teda.“
Zložila som uterák. Ján dopíjal pivo, chrbtom otočený ku mne.
„Takže každá baba,“ zamrmlala som. „Uvidíme.“
Vyzvedla som starý kufor zo skrine. Zasvitol mi do izby.
„Čo robíš?“
„Balím sa,“ odpovedala som kludne. „Keď som tu nikto, tak tu ani nemám čo hľadať.“
„Kam ideš?“
„K Darine. Na pár dní.“
Moja mladšia sestra žila sama, pracovala v nemocnici ako sestrička.
„No tak neblázni,“ mávol rukou. „Kto mi bude variť?“
„Naozaj to je dôležité?“ zapála som kufor. „Veď povedal si, že každá baba to zvládne. Nájdi si nejakú.“
Sledoval, ako si obliekam kabát.
„Zuzka, nebuď detinská. Nehnevaj sa. Nepovedal som to zle.“
„Nie, povedal si to úplne presne. Som nikto v tomto dome.“
Kričal za mnou, keď som vychádzala.
„Kto ti dovolil odísť?!“
Stála som už v dverách.
„Nikto. Povolila som si to sama. Alebo ani na to nemám právo?“
Vonku bol chladný októberový vzduch. Nastúpila som do autobusu číslo 52. Mobil vyzváňal, nezdvihla som.
Darina otvorila dvere v župane.
„Zuzka! Čo sa stalo?“
„Môžem u teba prespať?“
Postavila čaj, sedeli sme v kuchyni. Porozprávala som jej o hádke.
„To sa musí po\*a\*?“ hnevila sa. „Po toľkých rokoch?! Nikto v dome?!“
„Predstav si,“ utierala som si oči. „Celý život len pre nich. A on mi povedal, že každá žena dokáže to isté.“
„Nech si teda nájde tú každú ženu,“ odsekla.
Zvonil telefón. Pozrela som na displej – manžel.
„Nezdvihaj,“ radila Darina. „Nech si poleží.“
Ráno som sa prebudila na gauči. Darina sa chystala do práce.
„Ostaň, pokiaľ budeš chcieť,“ povedala.
Bolo divné sedieť bez práce. Doma by som v túto hodinu už varala raňajky, upratovala.
Mobil mlčal. Asi čakal, že sa sama vrátim.
Prišla SMS od staršej dcéry Moniky.
„Mama, otec hovorí, že ste sa pohádali. Kvôli čomu?“
„Povedal, že som nikto v dome. Len upratovačka.“
„Ako mohol?! Ty si predsa najlepšia mama!“
„To si myslíš ty. On vidí veci inak.“
Monika sa odmlčala.
„Mama, čo teraz bude?“
„Neviem. Možno si nájdem prácu.“
„Čo?!“
„Keď som taká skvelá upratovačka, čo mi bráni zarábať si tým?“
Večer Ján volal Darine.
„Povedz Zuzke, nech sa vráti. Už mi je z tých konzerv na dvakrát.“
„Ospravedlnil si sa jej?”
„Čože? Za čo? Však nič som neurobil.“
„Povedal si, že je nikto.“
„No a? Bolo to v hneve.“
Darina mu to ani neopakovala.
Ubehol týždeň. Ján volal každý deň. Deti ma presviedčali, aby som sa vrátila. Ale ja som už nechcela.
„Zuzka,“ spýtala sa Darina. „Čo ak si uvedomí svoju chybu?“
„Nevráti ma to. Chce len, aby mu niekto varil.“
„Tak čo budeš robiť?“
„Nájdem si prácu. Budem žiť sama.“
„V tvojom veku?“
„A čo, v šesťdesiatke sa už človek nesmie osamostatniť?“
Nasledujúci deň som išla do agentúry.
„Hľadáte upratovačku?“ spýtala sa žena za pultom.
„Štyridsaťtri rokov praxe,“ odpovedala som.
Našli mi miesto u staršieho páru. Prijali ma láskavo.
„Vítame vás, pani Zuzana,“ povedali. „Budeme si vás vážiť.“
To slovo – „vážiť“ – ako dlho som ho nepočula.
A v našom bývalom dome Ján sedel pri stole s plechovkou piva. Hladný, s hromadou špinavej riadu.
Zajtra si nájde tú „každú ženu“, čo vie variť kapustnicu. Určite ju nájde.
Ale hlboko v sebe vedel, že ani tá nebude ako Zuzka.
