Prinesol si chlieb?
Pozrel na mňa akoby som mu položila otázku v cudzom jazyku. Nie nepochopene, nie. Len s pauzou. Dlhšou, trápnou pauzou, čo akosi nepatrila do našej obyčajnej rutiny.
Aký chlieb, povedal nakoniec. Nie otázkou. Len konštatovaním.
Obyčajný. Sivý, z Jednoty na námestí, vždy ho odtiaľ nosíš.
Položil tašku na podlahu, rozhliadol sa po kuchyni, akoby v nej bol prvý raz.
V obchode som nebol.
Prikývla som a otočila sa späť k sporáku. Nie je to nič zvláštne, hovorila som si. Je unavený. Celý týždeň nebol doma, konferencia v Žiline, hotel, cudzie jedlo, iný vzduch. Samozrejme, že je unavený.
Ale chlieb vždy kupoval. Sedemnásť rokov, zakaždým po návrate, hoci len z krátkej cesty, zašiel do Jednoty na rohu a priniesol sivý chlieb. Nebola to dohodnutá povinnosť, ani rutinné gesto z nutnosti. Bolo to prosto niečo, čo k nemu patrilo. Tak sa vracal domov.
Zamiešala som polievku a nič ďalšie nepovedala.
Volá sa Štefan. Števo. Mne je päťdesiatosem, jemu šesťdesiatjeden. Žijeme v Prešove, v dvojizbovom byte na štvrtom poschodí, čo sme kúpili ešte v deväťdesiatom deviatom, keď bola Vierka malá. Vierka dávno vyrástla, býva v Bratislave, volá v nedeľu. Ja pracujem v školskej knižnici, Števo je už tri roky na dôchodku, no privyrába si, učí stavebné normy v miestnom učilišti. Žijeme pokojne, vyrovnane, hádky sotva. To je dôležité. Nebolo nič, čo by vysvetľovalo, čo sa začalo po jeho návrate.
Večerali sme mlčky. Jedol opatrne, pozeral do taniera. Čakala som, že o chvíľu pozdvihne zrak a začne rozprávať o ceste, kolegoch, pokazenom hotelovom výťahu, či o tom, ako mu chýbal doma uvarený boršč. Vždy, po návrate, pri prvej večeri niečo rozprával.
Aká bola tá Žilina? spýtala som sa.
V poriadku.
Seminár vyšiel?
Áno.
Položila som lyžicu.
Števo, si v poriadku?
Pozrel sa na mňa. Obyčajné, sivé oči, trochu unavené.
Som v poriadku. Len som unavený.
Upratala som zo stola. On odišiel do izby, ľahol si s mobilom, akoby bolo všetko v poriadku, akoby sa nič nestalo. Len chlieb chýbal. A rozhovor. A niečo ďalšie, čo nemožno pomenovať.
Prvú noc som pripísala na únavu. Druhú tiež.
Až v piatok, na tretí deň, som si všimla čosi naozaj zvláštne.
Sedela som pri okne s kávou, hľadela do dvora. Vyšiel z kúpeľne, vošiel do kuchyne, nalial si pohár vody. Potom zobral z poličky pohár s pohánkou, otvoril ho a privoňal. Nepovedala som nič. Ale Števo pohánku nikdy nejedol. Ešte pri prvom stretnutí sa smial, že pohánka je najnudnejšie jedlo na svete, že ju museli vymyslieť ľudia bez fantázie. Smiali sme sa obaja. Varila som mu ryžu, krúpy, pšeno, čokoľvek. Po pohánke ani nechyroval.
A teraz ju otvoril, ovoniaval. Ako by chcel ochutnať.
Chceš pohánku? spýtala som sa veľmi opatrne.
Nie, odpovedal a odišiel do izby.
Ešte dlho som sa dívala na ten pohár.
V sobotu volala Vierka.
Tata už doma? pýtala sa hneď.
Doma, v stredu prišiel.
Ako sa má?
Na chvíľu som zaváhala.
Je unavený. Všetko v poriadku.
To je dobre. Mami, prídem v októbri, máme so Samom dovolenku.
Samozrejme, príďte. Veľmi sa poteším.
Nepovedala som jej nič. Čo by som vlastne? Že tata nekúpil chlieb a voňal pohánku? To neznie ako niečo vážne, neznie to vlastne nijako.
Ale už som vedela, že niečo je zle. Nie rozumom, nie logikou. Tak inak, hlbšie, niekde pod rebrami, tam, kde len občas cinkne výstraha.
V nedeľu som navrhla prechádzku. Niekedy sme chodievali do Mestského parku, nie každú nedeľu, no často. Mal rád lavičku pri jazierku, kúpil nám každý pohárik kvasu, ak kvas predávali, posťažoval sa na chrbát, ja som navrhla rannú rozcvičku a on len mávol rukou, smiali sme sa. Malý zvyk, jeden z mnohých.
Nepôjdeme do parku? spýtala som sa.
Odtiahol pohľad od mobilu.
Do ktorého parku?
Do Mestského, je pekne.
Uvažoval. Čudné, lebo vždy povedal poďme alebo hneď, len si vezmem bundu. Nebolo nad čím rozmýšľať.
Dobre, povedal napokon.
Šli sme mlčky. Nerobila som rozhovor, len sledovala. Pozoroval svet rovnako, bez záujmu, ale aj bez zvyčajnej nedeľnej uvoľnenosti. Ako niekto, kto ide neznámou trasou a snaží sa zapamätať zákruty.
Pri vchode do parku stál starček so psom, oranžový kokeršpaniel, tučný.
Pozri, Figa, povedala som. Tak sme volali všetky takéto španielky, odkedy naša suseda, pani Zuzana, mala presne takého, volal sa Figa. Bola to naša malá súkromná žartovná značka.
Pozrel sa na psa. Žiadna reakcia.
Figa, zopakovala som tichšie.
Dobrý psík, povedal zdvorilo, neutrálne.
Zastala som neskôr pri kríku šípok. Tvárila som sa, že obzerám bobule. Srdce mi bilo rýchlejšie, než by malo na pokojnú prechádzku.
Nepamätal si Figu. Alebo predstieral, že si nepamätá. Len prečo?
Pri jazierku už kvas nepredávali, asi už po lete. Števo si sadol na lavičku a hľadel na vodu.
Je tu príjemne, poznamenal.
Chodíme sem často.
Naozaj?
Obrátila som sa k nemu.
Števo, veď sem roky chodíme, aspoň desať.
Prikývol. Kľudne, bez zmätku.
No áno. Hovorím len, že je príjemne.
Niečo vo mne v tú chvíľu stiahlo, už to nepustilo. Ešte som si nevysvetlila prečo, až v noci, keď som počúvala jeho pokojný dych. Nepovedal pamätám si alebo jasné. Povedal len no áno takým tónom, akoby súhlasil s cudzím faktom.
Noc bola nekonečná. Rozmýšľala som, ako sa to volá, keď človek blízko vás je fyzicky tu, ale niečo v ňom sa vytratilo. V psychológii je také, čítala som, že po veľkom strese sa človek môže zmeniť natoľko, že vyzerá ako niekto iný. Má to svoje meno, nepamätám si ho. Lenže tu žiaden stres nebol. Konferencia o stavebných normách, týždeň v Žiline. To nestačí, aby človek zmenil svoj základ.
Vstala som o tretej, napila som sa vody, postála pri okne. Prázdny dvor, blikajúca lampa. Pozerala som a hovorila si: dobre. Počkám. Možno sa niečo stalo a nehovorí o tom. Možno sa pohádal s niekým, možno mu prišlo nevoľno, alebo len… proste prišlo niečo. Stáva sa. Zvlášť keď je po šesťdesiatke, život už veľa pobral a človek nevie, koľko ešte ostáva.
Vrátila som sa do postele. Spal tvárou k stene. Položila som mu ruku na chrbát, ľahko, ako vždy. Ani sa nepohol.
Ráno v pondelok som zavolala svojej priateľke Hane. Priateľstvo od štúdií, býva cez celé mesto, robí v ambulancii, na recepcii. Hana je úprimná, nič si nenanadáva, a ja to cením.
Hana, môžem prísť?
Niečo sa stalo?
Neviem. Možno nič. Len potreba porozprávať sa.
Príď o piatej, budem doma.
U Hany bolo vždy útulno, voňalo to tam koláčmi, aj keď žiadne nepieka. Sadli sme si do kuchyne, naliala čaj. Vyrozprávala som jej o chlebe, o pohánke, o Fige, o no áno pri jazierku.
Hana počúvala, neprerušovala. Potom chvíľu mlčala.
Táňa, to môže byť depresia. Alebo začiatok niečoho s pamäťou. Už nie ste najmladší.
Hana, má šesťdesiatjeden.
No a? Pán Šebesta z našej bytovky začal mať problémy v šesťdesiatdva.
Nikdy nebol zabudlivý. Vždy všetko pamätal, ešte lepšie než ja. Dátumy, mená, všetko.
Všetko sa časom mení.
Pozerala som do šálky.
Není to len zabudlivosť. On nezabúda. Občas na mňa pozerá… Vieš, ako sa pozerá človek, ktorého vidia prvýkrát, ale chce byť slušný.
Hana si odlomila z koláča.
A spala si dosť?
Nie.
Tak. Táňa, iba sa zbytočne trápiš. Je unavený, možno mal v práci nejaký problém, chlapi nehovoria veci narovinu. Daj tomu týždeň.
Prikývla som. Možno má pravdu. Zrejme má.
No cestou domov som znova myslela na to, ako ovoniaval pohánku. Taký drobný pohyb a predsa vo mne ešte stále niečo zviera.
Doma bol. Sedel za kuchynským stolom s papiermi, niečo zapisoval. Nasadila som kanvicu na čaj, rozbalila nákup. Ani nezdvihol hlavu.
Bola som u Hany.
Hm.
Priniesla som koláč.
Pozrel na koláč.
S čím je?
S kapustou. Tvoj obľúbený.
Kapustový moc nemusím.
Zložila som tašku na stôl. Pomalšie, ako obvykle.
Števo.
Čo je?
Odkedy sa poznáme, vždy si hovoril, že miluješ kapustový, že ho mama vždy piekla s kapustou.
Pozrel na mňa vážne.
Mama piekla s jablkami.
Ticho.
Štefanova mama, pani Anna, zomrela pred dvanástimi rokmi. Poznala som ju dobre. Videla som, ako piekla koláče, bola som často u nej v kuchyni. Piekla s kapustou a vajíčkom. Vždy. Bola na to hrdá.
Števo, pani Anna vždy piekla s kapustou, povedala som ticho. Pamätám si ten pach, tú kuchyňu, obrus s kvetinkami. Ty si mi to rozprával viackrát.
Nuž možno aj s kapustou, bolo to dávno, mykol plecom a vrátil sa k papierom.
Vyšla som do izby. Postavila som sa k oknu. Vonku išli autá, ľudia, obyčajná jesenná ulica.
Anna piekla s kapustou. Ja ten pach poznám, tú úzku kuchyňu aj ten kvetovaný obrúsok. A on to poznal lepšie než ja. Človek nezabudne, ako voňala mama.
Zobrala som mobil, vyhľadala kontakt jeho sestry. Marta, býva v Žiari nad Hronom, so Števom si volajú raz do roka, ale kontakt majú.
Tánička! zarezonoval jej hlas. Ako vám je?
Marta, chcem sa spýtať. Pamätáš si, s čím mama piekla koláče?
Chvíľa pauzy.
No… s kapustou, s vajcom najčastejšie. Prečo?
Potrebujem len recept. Ďakujem.
Zložila som. Nohy sa mi roztriasli. Je hlúpe triasť sa kvôli kapustovému koláču, ale nemohla som sa ani pohnúť.
Problém s pamäťou, presviedčala som sa. Neuróny, vek, čokoľvek. Treba s ním zájsť k lekárovi. Musím sa s ním normálne, priamo porozprávať.
Pri večeri som sa opýtala:
Števo, nebolí ťa poslednou dobou hlava?
Nie.
Spávaš dobre?
Dobre.
Nechceš ísť na kontrolu k lekárovi? Len tak.
Odložil vidličku.
Prečo?
No… skontrolovať tlak. Dlho si nebol.
Meriam si ho, pohoda.
Števo, mám obavy.
Pozrel na mňa. Dlho. Skoro ako keby si ma dôkladne prezeral.
Myslíš si, že niečo nie je v poriadku?
Len sa bojím.
Táňa, všetko je v poriadku. Stačí.
Chytil späť vidličku. Rozhovor bol ukončený. Tak to vedel, Števo. Jednou vetou uzavrieť tému, bez zvýšeného hlasu, len stanoví hranicu. Vedela som to a zväčša som nenaliehala.
Ale teraz, keď som sledovala, ako drží vidličku, ako sedí, všetko akoby som analyzovala paralelne. Sedí tak ako vždy? Zdalo sa, že predsa len držal chrbát rovnejšie, teraz je trochu skrčený. Vidličku má v pravej ruke, Števo bol vždy pravák. Áno, pravák.
Poumývala som taniere a šla do kúpeľne. Chvíľu som stála pred zrkadlom. Videla som tam unavenú ženu s krátkymi šedivými vlasmi, na ktoré som už dávno prestala dávať farbu, s vráskami pri očiach, ktoré Števo nazýval smiechové, lebo prichádzali od smiechu, nie od veku. Pozerala som a povedala si: Táňa, už vymýšľaš. Sama nevieš, ako správne drží vidličku. Len sa bojíš nového. Ľudia sa menia. Zvlášť po stretnutí s niečím, čo sme my nevideli.
Umyla som sa a išla spať.
Uprostred noci ma prebudilo ticho. Nie zvuk, ticho, pocit, že vedľa nikto neleží. Natiahla som ruku, jeho strana bola studená.
Vstala som. V kuchyni svietilo svetlo. Sedel za stolom, do notesu niečo písal. Ručne, a to bolo zvláštne, lebo ručne už roky nič nepísal okrem podpisov.
Števo?
Zdvihol hlavu. Nie vystrašene, pokojne. Akoby čakal.
Nespím, povedal.
Čo píšeš?
Nič zvláštne. Myšlienky.
Môžem?
Chvíľa ticha.
Je to osobné.
Pozerala som naňho. Vydržal pohľad kľudne.
Nikdy predtým by nepovedal je to osobné na moju otázku. Sedemnásť rokov som mohla spýtať čokoľvek. Samozrejme, každý mal svoje súkromie. Ale nikdy nie takýmto tónom.
Dobre, povedala som a šla späť do postele.
Ležala som. Počula som, ako ešte chvíľu píše, potom ticho stane, zhasne svetlo, vráti sa. Ľahne si. Necítim, že by spal.
Ráno už notes na stole nebol.
Hľadala som ho. Nedokážem vysvetliť prečo, skrátka som hľadala. Skontrolovala som všetky zásuvky v kuchyni, nič. Pozrela som aj do jeho nočného stolíka, čo som nikdy predtým neurobila, taká hranica osobného priestoru. Bolo tam len staré okuliare, minca, lístočky s telefónmi. Notes nikde.
Vzal si ho so sebou.
Išla som do práce. V knižnici bolo ako vždy ticho, vôňa papiera a jemný prach, upokojujúce. Ukladala som knihy, čo vrátili, pomáhala Lenke, našej mladej knihovníčke, nájsť časopisy. Obyčajný deň.
Obedovala som v komôrke a myslela na to, ako človek zistí, že sa niekto zmenil. Nie v malých veciach, nie vekom, ale naozaj, podstatou. Čo to je, keď niekoho poznáš sedemnásť rokov, poznáš vôňu jeho kože, smiech, čoho sa bojí aj čo má rád, a zrazu je niečo inde, nevieš kde.
Hovorí sa tomu vraj psychologická výmena, spomenula som si zrazu na slovo. Keď sa blízky človek zmení natoľko, že máš pocit, že je iný. Môže to byť príznak zdravotný, následok stresu. Alebo len… život. Ľudia sa menia. Kríza po päťdesiatke, po šesťdesiatke, keď deti odídu, práca sa končí a zrazu ostanete dvaja sami a neviete, kto sedí oproti.
Ale Števa som poznala. Naisto.
Večer bol doma skôr než ja. Keď som vstúpila, stál v kuchyni a pozeral z okna. Prosto stál.
Števo, čo robíš?
Pozerám.
Na čo?
Len tak.
Zvláštna odpoveď od hocikoho, od Števa obzvlášť. Nebol rozjímavý typ. Bol praktický, keď stál bez pohybu, brblal si alebo niečo čmáral. Len tak pozerať von nebolo jeho.
Ako bolo dnes? spýtala som sa.
Dobre. Hodiny, ako vždy.
Študenti?
Študenti.
Prešla som popri ňom, vytiahla kura z chladničky. Chystala večeru.
Števo, rozprávaj mi o Žiline, povedala som, chrbtom k nemu.
Čo presne?
No hocičo. Kde si býval, čo si videl, týždeň si tam bol.
Chvíľa ticha.
V hoteli som býval. Bežný hotel. Seminár bol na univerzite v sále. Boli sme pozrieť nový bytový komplex, ukazovali nám to. A to je všetko.
A ľudia? Kolegovia boli?
Boli.
Kto?
Odmlčal sa. Obrátila som sa. Hľadel vedľa, nie na mňa.
No, z učilišťa pár, aj z iných miest.
A pán Novotný?
Pán Novotný, vedúci na učilišti, robia spolu tri roky. Števo o ňom často rozprával, boli na rybách vlani, o všetkom mi vykladal.
Novotný? Nebol.
On vždy chodí na tieto semináre.
Teraz nie.
Obrátila som sa k sporáku. Dobre. Možno naozaj nebol.
V noci, keď Števo zaspal, napísala som SMS pani Novotnej. Neznáme sme si, ale číslo mám. Opatrne: Pani Novotná, dobrý večer. Vrátil sa pán Novotný v poriadku zo Žiliny?
Odpísala o chvíľu: Dobry. Peťo v Žiline nebol, nechcel ísť tentoraz, ostal doma. Prečo?
Napísala som, že nič, poplietla som, prepáčte.
Schovala som mobil pod vankúš. Ležala v tme.
Nevie, či tam Novotný bol. Kolega, čoho pozná tri roky, nevie, či tam bol alebo nie.
Alebo vie, že nebol, a klame mi. Ale prečo?
Možno sa pohádali, nechce ho spomínať. Možno sa stalo niečo súkromné. Snáď ani v tej Žiline nebol. Celý týždeň mohol byť niekde inde.
Stop. To je už veľa. Zachádzam ďaleko.
No myšlienka sa nedala zahnať.
Na druhý deň, v stredu, som si našla zásterku. Povedala som mu, že treba kúpiť nové závesy do spálne a navrhla zajednať do Domtexu, veľkého textilného obchodu na Masarykovej. Chodievame tam občas. Vždy tam trpí, prešľapuje, hovorí vezmi čo páči, ja tomu nerozumiem, potom ideme do priľahlého bufetu na pirohy. Drobný rituál.
Nezájdeme dnes? spýtala som sa.
Kam?
Do Domtexu, po závesy.
Sú už staré?
No, už sa mi nepozdávajú.
Mykol plecami.
Dobre.
Išli sme. Pomaly som sa motala medzi látkami, pýtala sa, čo si myslí, odpovedal roztržito. Potom som navrhla:
Skočíme na pirohy, ako vždy?
Kde?
No, tu, hneď vedľa. Predsa vždy…
Pozrel na mňa.
Nepoznám tu žiaden bufet.
Usmiala som sa, úmyselne pokojne.
Zabudol si. Poď, ukážem ti.
Zobrala som ho za roh, kde stál maličký bufet so žltou výveskou, vonia tam vždy teplým cestom. Ten bufet tam bol odjakživa aj v detstve môjho otca.
Tu. Vidíš?
Pozeral na vývesku.
Aha, povedal. Nevšimol som si nikdy.
Objednali sme pirohy. Sledovala som ho. Jedol normálne, sledoval okolie, spýtal sa, či mi nie je zima. Všetko tak, ako má byť.
Len raz sa dlho díval na žltú tabuľu. Akoby sa snažil niečo vybaviť. Alebo si uložiť.
Števo, šepkala som, pamätáš si ma?
Obrátil sa ku mne. V očiach prekvapenie.
Akože pamätám? Si Táňa, moja žena.
Viem, že som Táňa. Myslím nás. Spomínaš si na naše príbehy?
Čo sa deje, Táňa?
Nič. Len posledný čas… si iný.
Ľudia sa menia.
To si povedal presne tak, ako som myslela pred dvomi dňami. Vždy si hovoril, že ľudia sa nemenia.
Mlčal. Jedol ďalej.
Možno sa mením aj ja, povedal napokon.
Išli sme domov. Pozerala som z okna trolejbusu, rozmýšľala o tom, že báť sa, že spoznáte blízkeho človeka, nie je paranoia. To sa bežne stáva. A zväčša za tým stojí niečo nevypovedané.
Vo štvrtok ráno, keď odišiel do práce, vošla som do jeho kabinetu. Malú izbu sme tak volali, hoci to bola len prispojená miestnosť. Tam mal stôl, poličky s papiermi.
Nechcela som špiniť. Naozaj nie. Ale sadla som za stôl, otvorila hornú zásuvku.
Ležal tam notes.
Otvorila som ho. Prvé strany prázdne. Potom začali zápisky. Malými, úhľadnými písmenami, určite nie jeho rukopisom. Števo vždy napísal veľko, ledabolo. Tento bol drobný, poriadny, až kaligrafický.
Čítala som.
Boli to len zoznamy. Táňa. Žena. 58. Knižnica. Dcéra Vierka, Bratislava. Káva bez cukru. Chce nové závesy. Hana, priateľka, ambulancia. Potom: Kapustový koláč, vraj obľúbený. Mestský park každú nedeľu. Španielka, meno Figa, vtip. Potom: Anna, mama. Kapusta alebo jablká. Overiť.
Nemohla som dýchať.
Zápisky človeka, ktorý skúma cudzí život. Mapuje. Zapamätáva, aby sa nepomýlil.
Zavrela som notes. Vrátila späť. Išla do kuchyne, napila sa vody, ešte raz.
Myšlienky boli krátke a jasné, ako to býva, keď už je príliš veľa.
Kto je tento človek.
Býva v mojom byte týždeň. Vyzerá ako Števo. Hovorí jeho hlasom. Vie, že som Táňa, že máme Vierku, že pijem kávu bez cukru. Ale to všetko si zapisuje. Skladá náš život zo zápisov.
Zavolala som do práce, že som chorá, beriem si deň voľna. Sedela som v obývačke a dívala sa do prázdna. Snažila som sa nájsť rozumné vysvetlenie.
Amnézia. Disociačný stav, existuje to, keď človek stratí kus osobnosti či pamäti a snaží sa to potichu poskladať. Mohlo sa niečo stať v tej Žiline. Alebo nebol v Žiline, niekde inde strávil týždeň. Niečo sa stalo, je hanblivý alebo sa bojí. Možno sa bojí mňa vystrašiť. Alebo sa hanbí.
Je to možné. To vysvetľuje všetko.
Takmer.
Lebo rukopis je iný. To už nevysvetlím.
Nikdy som nerozlišovala písmo ľudí. Ale Števovo som poznala. Videla som ho stokrát do roka na nákupoch, odkazoch či menovkách pri darčekoch. Písal tak, že som vždy hundrala, že sa to nedá prečítať. Tento zápis v notesu by som nezamenila.
Dobre. Ľudia menia rukopis. Po porážke napríklad. Lenže po porážke by boli ďalšie znaky, nemohol by hovoriť, chodiť, potreboval by pomoc. Bolo by to okamžite jasné.
Prešla som si dlaňou po tvári.
Vrátil sa o siedmej. Dovtedy som pripravila večeru, uklidila, vyzerala v poriadku. Neviem prečo, ale musela som niečo robiť.
Si unavená? spýtal sa, keď ma zbadal. Nešla si do práce.
Bolela ma hlava. Už je lepšie.
Prikývol, položil aktovku, šiel si umyť ruky. Večer ako obvykle.
Za stolom som ho pozorovala a rozmýšľala, ako pôsobí strata blízkeho. Nie fyzická, nie zmiznutie. Taká, keď ostane schránka, ale vo vnútri všetko podstatné zmizlo alebo sa tak zmenilo, že to už nie je on.
Števo, povedala som.
Mhm?
Povedz mi niečo o nás. Ako sme sa zoznámili.
Pozdvihol pohľad. Bez ponáhľania.
Prečo?
Len to chcem počuť. Ako si to pamätáš.
Položil vidličku. Premýšľal.
Zoznámili sme sa cez spoločných známych, povedal pomaly. Na narodeninách. Bola si v modrých šatách.
Čakala som. To bola pravda, presne tak. Modré šaty, narodeniny Katky Novákovej, dvadsiateho tretieho septembra deväťdesiateho siedmeho. Zatiaľ všetko sedí.
Potom sme sa párkrát videli, pokračoval. A začali spolu chodiť.
Pauza.
A tak, dodal.
Pozerala som naňho.
A potom?
Nuž, zobrali sme sa. Vierka sa narodila. Kúpili sme byt.
Števo. Keď si mi žiadal ruku, kam sme išli?
Táňa…
Prosto povedz.
Mlčal veľmi dlho.
Nepamätám si všetky detaily, povedal napokon. Je to dávno.
Vždy si tvrdil, že si pamätáš každú minútu. Aj na našej striebornej svadbe si o tom rozprával.
Ticho.
Kam si ma vtedy zobral?
Pozrel na mňa. Dlho. V jeho očiach ani hnev, ani hanba. Niečo iné. Niečo ako únava. Alebo výpočet.
Táňa, povedal pomaly. Prečo to potrebuješ vedieť práve teraz?
Chcem vedieť, či si pamätáš.
Som unavený. Je to dávno. Ľudia nemusia pamätať všetko.
Ale toto nie je malichernosť.
Pre mňa áno.
Vstala som od stola. Upratala taniere, hoci večera nebola dojedná. Nepovedal nič.
Išli sme na Bodrog. To je malá rieka na východe, vyviezli sme sa tam vlakom a autobusom, bola to výprava, napoly bláznovstvo, zablúdili sme, niesol ma cez blato, lebo som mala lodičky, a práve tam, v auguste deväťdesiateho ôsmeho na brehu, ma požiadal o ruku. Vykladal ten príbeh mnohokrát. Mal ho rád.
Ten muž za mojím stolom nevie o Bodrogu nič.
V noci som napísala Hane. Všetko. Notes, rukopis aj Bodrog.
Odpísala v noci: Táňa. Musíš zájsť s ním k lekárovi. A vlastne aj ty. Toto môže byť hocičo. Ráno mi zavolaj.
Odložila som mobil, ležala potme. On pokojne dýchal. Pozerala som na strop.
Myslela na to, že zmiznúť blízkemu možno nie je odísť, ale stať sa iným vedľa neho. A to je horšie ako akýkoľvek odchod.
Ráno v piatok som sa rozhodla. Poviem mu to priamo. Povedala som si, že prezradím, čo som našla ten notes, že som volala Marte i pani Novotnej, že mám otázky a potrebujem odpovede. Že mu neverím, že ho nechcem viniť, ale chcem pravdu.
Už sedel v kuchyni s čajom, keď som vstala.
Števo, povedala som.
M?
Musím s tebou hovoriť.
Obrátil sa a dlho sa na mňa díval.
Viem, povedal.
Zastala som.
Vieš čo?
Že vieš, že niečo nesedí. Videla som, že si bola v kabinete.
Ticho. Nevysvetľovala som. Len čakala.
Sadni si, vyzval ma.
Sadli sme si. Držal hrnček oboma rukami, hľadel doň.
Ťažko sa to vysvetľuje, začal.
Skús.
To, čo si myslíš, asi najjednoduchšie vysvetlenie. A vlastne je čiastočne pravda.
Čo znamená čiastočne?
Nuž… nepamätám si všetko. Nie tak, ako si myslíš. Nie všetky detaily. Väčšie veci.
Bodrog, povedala som.
Zdvihol hlavu.
Prosím?
Boli sme na Bodrogu, keď si požiadal o ruku. Pamätáš si?
Niečo sa mu v tvári pohlo. Neviditeľne.
Nie, povedal.
Figu si pamätáš?
Chvíľa.
Nie.
A mamu? Annu?
Pamätám si tvár a hlas. Detaily nie.
Sedela som, dívala sa naňho. On do hrnčeku.
Števo. Kedy to začalo?
Presne neviem. Postupne.
Prečo si mi to nepovedal?
Nevedel som, ako.
Robil si si poznámky, aby si sa nemýlil.
Áno.
Tvoj rukopis sa zmenil.
Dlhé ticho. Položil šálku na stôl.
Viem.
Ako si to vysvetľuješ?
Neodpovedal. Hľadel do stola. Čakala som dlho.
Števo. Pozri sa na mňa.
Zdvihol pohľad. Sivé oči, obyčajné.
Si to ty? šepkám potichu. Môj Števo?
Prvýkrát som v jeho očiach zbadala niečo živé. Niečo ako bolesť. Alebo zmätok. Alebo ešte niečo, čo sa nedá pomenovať.
Táňa, povedal. Neviem odpovedať.
Dívala som sa naňho. Na jeho spolovice pohár, vrásku pri ústach, ktorá tam vždy bola. Na sivejúce vlasy.
Je to úprimná odpoveď? spýtala som sa.
Najúprimnejšia, akú mám.
Vonku pršalo. Tichý, jesenný dažď v Prešove. Počula som kvapky na parapete. Úplne obyčajný zvuk.
Čo mám s tým robiť? spýtala som sa do ticha.
Neviem, úprimne.
Vstala som, naliala si kávu bez cukru. Postavila som sa k oknu. Počula som, ako sa tiež postavil. Prišiel kúsok za mňa.
Táňa.
Čo?
Tvoj hlas si pamätám. Od začiatku. Ako rozprávaš. Tóny. To si pamätám.
Nepozrela som naňho.
Je to málo.
Viem.
Dážď neutíchal. Auto zatrúbilo, všetko stíchlo.
Potrebujem čas, povedala som napokon.
Dobre.
Neviem, čo bude.
Rozumiem.
Obrátila som sa. Pozerala som sa naňho. Stál, pozeral sa na mňa, akoby chcel niečo dôležité povedať a nevedel čo. Alebo vedel, ale bál sa.
Povedz mi jednu vec, požiadala som.
Akú?
Chceš tu byť?
Niekoľko sekúnd mlčal. Dážď šumel na parapet.
Áno, povedal. Chcem tu byť.
Dívala som sa naňho. Na človeka, čo žije v mojom byte, pozná moje meno, píše si poznámky, nepamätá Bodrog, má iný rukopis, ale hrnček drží presne ako Števo.
Tak choď kúpiť chlieb, povedala som. Sivý. V Jednote na rohu námestia.
Prikývol. Vzal bundu. Išiel ku dverám. Zastal na prahu.
Táňa.
Čo?
Bodrog. Neskôr mi o tom povieš?
Dlho som sa naňho dívala.
Uvidím, povedala som.
Dvere sa zavreli. Stála som s kávou pri okne a počula jeho kroky na schodoch. Štvrté poschodie, šestnásť stupienkov. Vždy som ich počítala.
Šestnásť.
Prešiel cez dvor. Videla som ho vonku. Kráčal k bráne, zodvihol golier proti dažďu. Obyčajný človek vo všedný daždivý deň.
Na rohu zabočil vpravo. K Jednote.
Držala som pohár a nevedela, čo si myslieť. Nevedela, čo cítiť. Vo vnútri bolo niečo ako ticho po dlhom hluku. Nie pokoj, nie úľava, len ticho, kde ešte nie sú odpovede, ale už netreba predstierať, že ich nehľadáme.
Mobil zavibroval. Hana.
Tak čo, ako si na tom? spýtala sa hneď.
Neviem.
Hovorila si s ním?
Áno.
A?
Dívala som sa z okna. Roh, kde zabočil, už bol prázdny.
Hana, ty by si vedela žiť s niekým, kto nevie, kto je?
Pauza.
On ti to povedal?
Približne.
Táňa, treba ísť k lekárovi. To nerieši rozhovor na kuchynskej stoličke.
Viem.
A čo chceš robiť?
Odstavila som pohár na parapet.
Neviem. Šiel po chlieb.
Po aký chlieb?
Sivý. Z Jednoty.
Hana chvíľu mlčala.
Táňa, trochu sa o teba bojím.
Je to v poriadku, Hana. Zavolám neskôr.
Odložila som telefón. Vzala pohár. Ešte si odchlipla. Už bol vlažný, ale stále dobrý.
Šestnásť schodov. Vždy som počítala.
O dvadsať minút buchli dole vchodové dvere. Potom kroky po schodoch. Šestnásť hore.
Nestála som z miesta.
Kľúč v zámku. Dvere sa otvorili.
Tu, ozval sa z chodby. Sivý. Posledný bol.
Otočila som sa. Stál vo dverách kuchyne s chlebom, premoknutý, vlasy prilepené na čele.
Polož na stôl, povedala som.
Položil.
Dívali sme sa na seba.
Dáš si čaj? spýtala som sa.
Dám.
Zapla som rýchlovarnú kanvicu. Zložil bundu, zavesil na vešiak. Sadol si. Stála som chrbtom k nemu a počula, ako mlčí. Nie ťaživé mlčanie, nie úzkostné. Prosto ticho.
Táňa, povedal ticho. Povieš mi o Bodrogu?
Kanvica už vrčala. Najprv slabo, potom hlasnejšie.
Stála som a uvažovala.
Teraz nie, povedala som napokon. Možno neskôr.
Dobre, odpovedal.
Kanvica zavrela.
