– Kúpil si chlieb?
Pozrel sa na mňa, akoby som mu položila otázku v cudzom jazyku. Nebolo v tom nepochopenie, skôr zvláštna, dlhá pauza, čo sa medzi nás nikdy predtým nepostavila. Ticho, čo sa nehodilo do nášho obyčajného života.
– Aký chlieb? povedal napokon. Nie opýtavo, skôr tvrdo, bez ozdôb.
– Normálny. Šedý, z Lipky, tam vždy berieš.
Položil tašku na podlahu, rozhliadol sa po kuchyni, akoby do nej prvýkrát vstúpil.
– Nebol som v obchode.
Prikývla som a otočila sa naspäť k sporáku. Nič zvláštne, povedala som si. Je unavený. Celý týždeň nebol doma, pracovná konferencia v Žiline, hotelová izba, cudzie jedlo, iný vzduch. Jasné, že je vyčerpaný.
Lenže chlieb vždy kupoval. Sedemnásť rokov, zakaždým po návrate z ciest, dokonca i po jednodňovej, zastavil sa v Lipke na rohu Jesenského, priniesol šedý chlieb. Nebola to dohoda, ani nevyhnutná rutina. Jednoducho tak bol nastavený. Tak sa vracal domov.
Miešala som polievku, nehovorila nič.
Volá sa Gabriel. Gabo. Mne je päťdesiatosem, jemu šesťdesiatjeden. Žijeme v Banskej Bystrici, v dvojizbovom byte na štvrtom poschodí, ktorý sme kúpili ešte v deväťdesiatom deviatom, keď bola Evička malá. Evička je už dávno dospelá, odsťahovala sa do Bratislavy, volá nám v nedeľu. Pracujem v školskej knižnici, Gabo je tri roky na dôchodku, ale privyrába si, prednáša o stavebných normách na miestnom učilišti. Náš život je pokojný, pomalý, takmer bez hádok. To je dôležité zdôrazniť: nič nenasvedčovalo, že sa má niečo meniť.
Na večeri bolo ticho. Jedol opatrne, hľadel do stola. Myslela som, že sa každú chvíľu rozhovorí o ceste, kolegoch, nefungujúcom výťahu na hoteli, o tom, ako mu chýbal normálny domáci guľáš. Vždy to tak bolo po návrate.
– Ako bolo v Žiline? opýtala som sa.
– V pohode.
– Podaril sa seminár?
– Áno.
Odložila som lyžicu.
– Gabo, je všetko v poriadku?
Pozrel na mňa. Oči obyčajné, sivé, len trochu unavené.
– Je. Len som unavený.
Upratala som stôl. Odišiel do izby, ľahol si s mobilom, akoby bolo všetko v pohode, akoby sa nič nestalo. Len chlieb chýbal. A rozhovor. A ešte čosi, čo som ani nevedela pomenovať.
Prvú noc som pripísala únave. Druhú tiež.
V piatok, na tretí deň, sa ukázalo prvé naozaj zvláštne čosi.
Sedela som pri okne s kávou, pozerala do dvora. Vyšiel z kúpeľne, prešiel do kuchyne, nalial si vodu. Potom siahol na poličku po nádobu s pohánkou, otvoril ju, privoňal a vrátil späť. Nič som nepovedala. Lenže Gabo pohánku nikdy nejedol. Pri prvom zoznámení mi hovoril, že pohánka je najnudnejšie jedlo na svete, vymyslené pre ľudí bez fantázie. Smiali sme sa tomu. Varila som mu ryžu, proso, čokoľvek, ale pohánky sa nedotkol.
A teraz ju privoňal. Akoby ju chcel skúsiť.
– Gabi, chceš pohánku? spýtala som sa, snažila sa nič nedať do hlasu.
– Nie, odvetil a išiel naspäť do izby.
Ešte dlho som pozerala na tú nádobu.
V sobotu volala Evička.
– Oci už prišiel? opýtala sa hneď.
– Prišiel, v stredu.
– A je v poriadku?
Chvíľu som mlčala.
– Je z cesty unavený. Všetko v poriadku.
– Dobre. Mami, v októbri prídeme so Samkom, máme dovolenku.
– Určite príďte. Budem rada.
Nič som jej neprezradila. Otec nekúpil chlieb, ovoňal pohánku? To predsa nič neznamená. Ani to neznie vážne.
Ale už som vedela, že niečo je zle nie v hlave alebo mysli, niečo hlbšie, v žalúdku či pod rebrami, čo iba bliká na poplach.
V nedeľu som navrhla prechádzku. Niekedy sme chodievali do Mestského parku na nedeľné prechádzky. Gabo mal rád lavičku pri jazierku, vždy nám kúpil po pohári kofoly z pojazdného stánku, ak bol otvorený, večne sa sťažoval na kríže, ja som mu radila cvičiť, on mávol rukou a smiali sme sa. Malý rituál.
– Ideme do parku? navrhla som.
Odlepil zrak od telefónu.
– Do akého parku?
– Do Mestského. Je krásne.
Premýšľal. To bolo zvláštne inokedy by okamžite povedal jasné alebo hneď, len si dám bundu. Nezamýšľal sa.
– Dobre, súhlasil napokon.
Kráčali sme ticho. Nenasilu som ho rozprávala, len pozorovala. Obzeral sa okolo bez záujmu, no i bez známej uvoľnenosti. Ako človek, čo kráča po cudzej trase a snaží sa zapamätať zákruty.
Pri vchode do parku stál starý pán s psom jazvečík, ryšavý, pribratý.
– Pozri, Ďukina, povedala som. Tak sme volali všetky takéto jazvečíky ešte odvtedy, keď presne taký u našej susedy Ruženky býval pred ôsmimi rokmi. Bola to naša spoločná prezývka, vtípek.
Gabo sa na psa pozrel. Bez reakcie.
– Ďukina, povedala som tichšie.
– Pekný pes, odvetil slušne, neutrálne.
Zastala som pri kríku ruží. Hrala sa, že skúmam bobule. Srdce mi búšilo viac, než by mala nedeľná prechádzka dovoľovať.
Nepamätá si Ďukinu. Alebo predstiera. Ale načo by predstieral?
Pri jazierku už stánok s kofolou nebol. Gabo si sadol na lavičku, díval sa na vodu.
– Je tu pekne, povedal.
– Chodíme sem často.
– Áno?
Obrátila som sa k nemu.
– Gabo. Chodíme sem už aspoň desať rokov.
Prikývol. Bez zaváhania.
– Jasné. Len vravím, že je tu fajn.
Čosi sa vo mne v tom okamihu utiahlo a už to nepovolilo. Dlho som hľadala vysvetlenie, našla ho až v noci: Nepovedal pamätám si alebo samozrejme. Iba jasné, takým tónom, akoby súhlasil s faktom, čo nepoznal.
V noci som nespala. Rozmýšľala som, ako sa volá stav, keď človek vedľa vás zostane a predsa sa niečo z neho vytratí. V psychológii to má termín, čítala som kedysi, že po veľkom vypätí blízki môžu zmeniť osobnosť, akoby boli vymenení. Ale u nás žiadny otras nebol. Konferencia o stavbách, týždeň v Žiline. Nie je to dôvod stať sa iným človekom.
Vstala som o tretej, napila sa vody, stála pri okne. Vonku prázdny dvor, blikajúca pouličná lampa. Počkajme, hovorila som si. Možno sa niečo prihodilo, čo neprezradil. Možno sa pohádal, možno sa mu len urobilo zle. Stáva sa. Zvlášť po šesťdesiatke.
Vrátila som sa do postele. Spal otočený chrbtom. Položila som mu ruku na chrbát, ako vždy. Nepohol sa.
V pondelok ráno som zavolala kamarátke Zuzke. Poznáme sa z vysokej školy, býva na druhom konci Bystrice, robí na recepcii na poliklinike. Zuzka je priama, bez prikrášľovania, a to si vážim.
– Zuzka, môžem prísť?
– Stalo sa niečo?
– Asi nie. Chcem sa porozprávať.
– Príď na piatu, budem doma.
U Zuzky bolo teplo a všade voňalo po koláči, aj keď žiadny nepiecť nemusela. Sadli sme si v kuchyni, naliala čaj. Rozprávala som o chlebe, pohánke, Ďukine, aj o tej vete pri jazierku.
Zuzka mlčala, počúvala. Potom sa zamyslela.
– Vierka moja, môže to byť depresia. Alebo začiatok problémov s pamäťou. Veď už ani jeden nie ste mladí.
– Jemu je šesťdesiatjeden.
– No jasné. Ale Slávo z tretieho vo veku šesťdva začal zabúdať, teraz je už len doma.
– Gabo nikdy nezabúdal. Pamätal si všetko lepšie než ja.
– Všetko sa raz zmení.
Hľadela som do hrnčeka.
– Zuzka, to nie je zabúdanie. On nie je popletený, len… niekedy sa pozerá akoby na cudzieho človeka.
Zuzka odkrojila kúsok koláča.
– Vyspala si sa?
– Nie.
– No vidíš. Podľa mňa to sama zbytočne príliš riešiš. Unavený je ešte z cesty, niečo v práci môže mať za sebou, nehovorí o tom. Daj mu čas.
Prikývla som. Asi má pravdu.
No cestou domov som myslela na tú pohánku. Maličké gesto, no v ňom nebolo nič jeho.
Doma už bol. Sedel pri kuchynskom stole, písal si poznámky. Postavila som varnú kanvicu, vykladala nákup. Ani nezdvihol hlavu.
– Bola som u Zuzky.
– Hm.
– Priniesla som koláč.
Pozrel na koláč.
– S čím?
– S kapustou. Tvoj obľúbený.
– Kapustu až tak nemusím.
Pomaly som položila tašku na stôl.
– Gabo.
– Áno?
– Veď si už od detstva miloval kapustový koláč. Tvoja mama vždy piekla s kapustou.
Pozrel na mňa vyrovnane.
– Mama piekla s jablkami.
Ticho.
Jeho mama sa volala Anna, umrela pred dvanástimi rokmi. Poznala som ju výborne, bola som u nej doma, pamätám si jej kuchyňu a tie koláče s kapustou. S kapustou a vajíčkom, vždy. Jej špecialita.
– Anna piekla s kapustou, pamätám si to, povedala som potichu.
– Možno aj s kapustou. Je to dávno, pokrčil ramenami, vrátil sa k papierom.
Vyšla som do izby, postavila sa k oknu. Vonku autá, ľudia, bežná jesenná ulica.
Pamätám si vôňu tých koláčov, stiesnenú kuchyňu, kockovaný obrus. On to pamätal lepšie než ja. Rozprával mi tú spomienku viackrát. Človek nezabudne na to, ako voňala maminá kuchyňa.
Zavolala som jeho sestre Magdaléne, býva v Prešove, nevídajú sa často. Volám.
– Vierka! Ako sa máte?
– Magda, dobre. Chcem sa spýtať. Pamätáš si, čo vaša mama piekla?
Krátka pauza.
– No predsa koláče, vždy s kapustou, niekedy s vajíčkom. Prečo?
– Len si chcem spomenúť na recept. Ďakujem.
Odložila som mobil. Nohy zrazu akoby z olova. Pre koláč to je smiešne, ale nevládzem sa pohnúť.
S pamäťou niečo, hovorím si zas. Neuróza, staroba, možno treba ísť k lekárovi, treba sa porozprávať.
Pri večeri sa opýtam:
– Gabo, nebolela ťa v poslednom čase hlava?
– Nie.
– Spíš dobre?
– Spím.
– Nechcel by si ísť za lekárom, len tak? Na prehliadku?
Odložil vidličku.
– Načo?
– Dávno si nebol. Skontrolovať tlak.
– Tlak si meriam doma. Je v poriadku.
– Gabo, mám obavy.
Dlho na mňa pozeral, ako keby si ma dôkladne obzeral.
– Myslíš si, že so mnou niečo nie je v poriadku?
– Len sa bojím.
– Vierka, som v poriadku. Už stačí.
Vzal vidličku späť. Tému uzavrel jednou vetou, vecne, potichu, bez hádky to vedel vždy. Nikdy som nenaláhala.
Len teraz, keď som ho sledovala ako je, drží príbor, nakláňa hlavu, cítila som, ako niečo analyzujem. Takto sedí vždy? Vídam ho takto? Drží chrbticu rovnako? Vidličku v pravej ruke, správne, je pravák, vždy bol.
Upratala som, išla do kúpeľne. Pred zrkadlom na mňa pozerala unavená žena s krátkymi sivými vlasmi, ktoré už pár rokov nefarbím. Okolie očí plné smiechových vrások. Gabo ich vždy volal smiechové že sú od smiechu, nie zo starnutia. Hľadím na seba a presviedčam samu seba: už vymýšľaš. Len ťa zaskočilo niečo nové, nič viac.
Opláchla som sa a išla spať.
V noci ma prebudilo ticho. Nie zvuk, ticho. Natiahla som ruku jeho strana postele bola prázdna.
Vstala som. V kuchyni svietilo. Sedel za stolom, písal do bloku. Písal rukou, čo bolo zvláštne Gabo už dávno písal len podpisy.
– Gabo?
Zdvihol hlavu. Nie vystrašene, pokojne. Ako by ma čakal.
– Nedá sa mi spať, povedal.
– Čo píšeš?
– No… myšlienky.
– Môžem?
Ticho.
– Je to súkromné.
Dívala som sa naňho, on pohľad udržal.
Gabo nikdy nepovedal to je súkromné na moje otázky. Sedemnásť rokov som sa ho pýtala na hocičo. Jasné, že máme svoje priestory, ale takúto odpoveď nie.
– Dobre, povedala som, šla späť do postele.
Spala som slabo, počula som ho ešte písať, potom vstať, zhasnúť svetlo, vrátiť sa. Nespal ihneď, cítila som ako bdie.
Ráno blok nebol na stole.
Hľadala som ho. Ani neviem prečo. Prezrela šuplík v kuchyni. Nevidela ho. Pozrela do jeho nočného stolíka, čo som predtým nikdy neurobila. Takmer prázdny: staré okuliare, nejaká minca, lístočky s telefónmi. Blok nikde.
Vzal ho so sebou.
Išla som do práce. V knižnici je dobre vždy rovnaký kľud, vôňa papiera, trochu prachu. Uspokojuje to. Ukladala som vrátené knihy, pomáhala kolegyniam, bežný deň.
Cez obed v zázemí som rozmýšľala, ako človek pozná, že sa ten vedľa neho zmenil. Nie v detailoch, ale v podstate. Ak ste s niekým sedemnásť rokov, viete, ako vonia, ako sa smeje, čoho sa bojí, čo si obľúbil a zrazu niečo v ňom poskočí a neviete kam.
To volajú psychologická zámena, spomenula som si naraz. Čítala som to. Keď sa človek zmení tak, že sa zdá byť cudzím. Je to symptomatické k niečomu lekárskemu, môže to byť dôsledok stresu. Alebo len život. Ľudia sa menia. Kríza po päťdesiatke, šesťdesiatke, keď deti vyrastú, práca končí, zostanete len dvaja a neviete, kto je ten druhý.
Ale Gabovi som rozumela. Naozaj.
Večer bol doma prvý. Keď som prišla, stál v kuchyni pri okne. Len tak.
– Gabo, čo robíš?
– Pozerám.
– Na čo?
– Len tak na ulicu.
Zvláštna odpoveď, zvlášť od neho. On nepozerával len tak, buď bol zamyslený, alebo vždy niečo robil, kreslil, žiadne státie bez cieľa.
– Ako bolo v práci?
– V pohode. Prednášal som, všetko ako vždy.
– A študenti?
– Študenti sú študenti.
Prešla som okolo, vytiahla z chladničky kurča, začala variť.
– Gabo, rozprávaj mi niečo o Žiline, navrhla som a neotáčala sa.
– Čo konkrétne?
– No čokoľvek. Kde si bol, čo si videl. Veď týždeň si tam bol.
Pauza.
– Býval som na hoteli. Seminár bol v aule univerzity. Boli sme pozrieť nový panelák ako príklad. To je všetko.
– A kolegovia? Poznal si tam niekoho?
– Áno.
– Kto?
Chvíľu ticho. Otočila som sa. Pozeral mimo mňa.
– No, od nás z učilišťa pár. Z iných miest.
– Jožo Petráš bol?
Jožo Petráš, vedúci stavebného odboru, s Gabom chodili na ryby a rozprával mi o ňom často.
– Petráš? Nie, nebol.
– On tam chodí vždy.
– Tento rok nie.
Otočila som sa k hrncu. Možno naozaj nebol.
V noci, keď Gabo zaspal, napísala som sms jeho žene: Marika, dobrý večer. Vrátil sa Jožo zdravý z tej Žiliny?
Odpoveď za minútu: Ahoj, Jožo nebol v Žiline, tento rok ho zobrali v práci tu, bol doma celý týždeň. Prečo?
Napísala som, že nič, len som si pomýlila, prepáč.
Odložila som mobil pod vankúš, ležala v tme.
Nevie, či tam bol Jožo Petráš. Alebo vie a klame. Ale načo?
Možno sa pohádali a nechce o ňom rozprávať. Alebo bol niekde inde než v Žiline.
Stop… Už hľadám príliš ďaleko.
Ale tá myšlienka neodchádza.
Na druhý deň, v stredu, som našla zámienku. Vravela som, že potrebujeme nové záclony do spálne, navrhla ísť do Texilu na Partizánskej. To bol náš malý rituál Gabo tam vždy nervózne stál, potom sme šli na pirohy do malého bistre vedľa. Také drobnosti nás zväzovali.
– Ideme dnes? pýtam sa.
– Kam?
– Do Texilu. Po záclony.
– Staré stačia.
– Už sú opotrebované.
Pokrčil ramenami.
– Tak dobre.
Šli sme. Zámerne som sa dlho motala medzi látkami, pýtala jeho názor, bol roztržitý. Potom som povedala:
– Skočíme si na pirohy, ako vždy?
– Kam?
– No… vedľa, bistro. Vždy tam chodíme.
Pozrel na mňa.
– Nepamätám sa na žiadne bistro.
Usmiala som sa, aby to nevyzeralo vážne.
– Možno sa ti to vybaví.
Zaviedla som ho k žltej výveske, s vôňou čerstvých pirohov. Volá sa U Dany, je tam od čias, čo sme spolu.
– Vidíš?
Dlho sa díval.
– Hmm, nikdy som si to nevšimol.
Dali sme si pirohy, sledovala som ho. Jedol normálne, zaujímal sa, či mi nie je zima. Normálne všetko.
Len raz dlho pozeral na žltý nápis. Akoby si pre seba opakoval súradnice.
– Gabo, pamätáš si mňa? spýtala som sa ticho.
Pozrel na mňa, v očiach údiv.
– Akože pamätám? Si Vierka, moja žena.
– Ale to, čo sme prežili? Náš príbeh?
– Čo je?
– V poslednom čase… nepoznávam ťa.
– Každý sa mení.
– Ty vždy hovoríš človek sa nemení.
Mlčal. Dojedal piroh.
– Možno sa mením aj ja, povedal napokon.
Šli sme domov. Pozerala som z okna trolejbusu a premýšľala, aké je to desivé nepoznať svojho človeka. Ale často je za tým niečo, čo ten druhý neprezradí.
Vo štvrtok ráno, keď odišiel, som vošla do jeho svojej pracovne, vlastne malej izby s jeho stolom, regálom kníh a policami so zložkami.
Nechcela som sa hrabať. Ale sadla som si k stolu a otvorila zásuvku.
Ležal tam blok.
Zobrala som ho. Otvorila. Prvé strany prázdne. Potom v strede zápisy, drobným, pravidelným písmom, ktoré nebolo Gabo. On písal veľkými, ledabolo, vždy som sa sťažovala, že to neviem prečítať. Toto písmo bolo malé, úhľadné, v podstate krasopis.
Čítala som.
Boli tam zoznamy. Vierka. Žena. 58 rokov. Knižnica. Dcéra Eva, Bratislava. Káva bez cukru. Chce nové záclony. Zuzka, kamarátka, poliklinika. Potom: Koláč s kapustou, údajne obľúbený. Mestský park v nedeľu. Jazvečík Ďukina, vtip. Potom ďalšie: Anna, matka. Kapusta alebo jablká. Overiť.
Nemohla som dýchať.
Boli to zápisky človeka, ktorý si študuje cudzí život, skladá si mapu. Aby neurobil chybu.
Zavrela som blok. Vložila späť. Vyšla, naliala si vodu, vypila.
Rozmýšľala som jasne, až prekvapivo.
Kto je tento človek?
Žije v mojom byte týždeň. Vyzerá a hovorí ako Gabo, vie, že som Vierka, že máme Evu, že pijem kávu bez cukru. Ale zapisuje si to. Učí sa to.
Zavolala som do práce že som chorá, ostanem doma. Sadla som si do kresla a dívala sa. Hľadala logické vysvetlenie.
Amnézia. Disociácia, možno nejaký šok, o ktorom neviem niečo sa prihodilo v Žiline alebo inde. Dá sa to predstierať? Ale písmo je cudzie.
Ľudia menia písmo po úraze. Ale inak?
Sedela som, tvár v dlaniach.
Prišiel domov o siedmej. Mala som navarené, stôl nachystaný, samú seba upratanú. Neviem prečo, jednoducho som potrebovala niečo robiť.
– Si unavená? opýtal sa, keď ma zbadal. Bola si v práci?
– Nie. Bolela ma hlava.
Prikývol, položil aktovku, šiel si umyť ruky. Večer ako zvyčajne.
Pri večeri som ho pozorovala a hľadala odpoveď, ako vyzerá, keď človek stratí niekoho blízkeho nie tým, že zmizne, ale zvnútra. Vonkajšok ostáva, no to hlavné je preč.
– Gabo, povedala som.
– Mhm.
– Povedz mi niečo o nás. Ako sme sa spoznali.
Zdvihol zrak. Bez náhlenia.
– Cez známych na oslave. Mala si modré šaty.
Správne, pomyslela som si. Deň narodenín Mirky Janigovej, dvadsiateho tretieho septembra deväťdesiatsedem. Začína dobre.
– Potom sme sa párkrát stretli, pokračoval. A začali spolu chodiť.
Pauza.
– To je všetko.
Pozerala som.
– A potom?
– Vzali sme sa. Eva sa narodila. Kúpili byt.
– Gabo. Keď si mi požiadal o ruku, kam sme šli?
– Vierka…
– Prosím, len povedz.
Dlho mlčal.
– Nepamätám si detaily, šepol napokon. Je to dávno.
– Vždy si tvrdil, že si pamätáš každú minútu. Rozprával si to na našej striebornej svadbe.
Ticho.
– Gabo. Kam sme šli, po tom čo si mi požiadal o ruku?
Dlho sa na mňa díval. Bez smútku, bez rozpakov, skôr niečo zvláštne, ako počítanie.
– Vierka, povedal potichu. Neviem, čo ti na to mám odpovedať.
Dívala som sa naňho. Na jeho ruky na šálke, na vrásku pri ústach, ktorá tam bola vždy. Na šediny v spánkoch.
– Je to úprimné? spýtala som sa.
– Najviac, ako viem.
Vonku padal dážď. Tichý, jesenný, bystrický. Počula som, ako kvapky klopú na parapet. Bežný zvuk.
– Čo s tým mám robiť? položila som otázku len tak do priestoru.
– Neviem, odvetil. Zase úprimne.
Išla som po kávu. Bez cukru. Sadla si k oknu, pozerala na zmoknutú ulicu.
Za mnou vstal, cítila som jeho prítomnosť.
– Vierka.
– Áno?
– Pamätám si tvoj hlas. Od začiatku. Ako rozprávaš. Hlas, intonácie.
Neotočila som sa.
– To je málo.
– Viem.
Dážď trval. Niekde prešla húkačka, potom znova ticho.
– Potrebujem čas, povedala som konečne.
– Dobre.
– Neviem, čo bude ďalej.
– Rozumiem.
Obrátila som sa. Díval sa na mňa, akoby ešte chcel niečo povedať, nevedel čo.
– Povedz mi len jednu vec, požiadala som.
– Čo?
– Chceš tu byť?
Sekundy ticha. Dážď klopkal na parapet.
– Áno, povedal. Chcem tu byť.
Pozerala som naňho. Na človeka, čo pozná moje meno, pamätá si podrobnosti z poznámok, nepamätá zážitky, píše iným písmom, ale drží šálku v rukách presne ako vždy Gabo.
– Tak choď kúpiť chlieb, povedala som. Šedý. Z Lipky na rohu Jesenského.
Prikývol, vzal bundu, šiel ku dverám. Zastal na prahu.
– Vierka.
– Áno?
– O tom, kam sme šli… raz mi to rozpovieš?
Dlho som sa naňho pozerala.
– Uvidíme, povedala som.
Dvere sa zavreli. Stála som s kávou pri okne a počula jeho kroky po schodoch. Štvrté poschodie, šestnásť schodov. Vždy som rátala.
Šestnásť.
Vošiel na dvor, videla som ho z okna. Kráčal k podchodu, zdvihol golier proti dažďu. Obyčajný človek, obyčajný daždivý deň.
Na rohu zabočil doprava, smerom k Lipke.
Držala som šálku, nevedela som, čo si myslieť, čo cítiť. Vo vnútri bola len tichá prázdnota, ešte nie pokoj, len ticho po dlhom hluku.
Mobil zavibroval. Zuzka.
– Ako sa máš? opýtala sa hneď.
– Neviem.
– Rozprávala si sa s ním?
– Áno.
– A?
Dívala som sa von, roh už bol prázdny.
– Zuzka, vedela by si žiť s niekým, kto si nepamätá, kto je?
Pauza.
– To ti povedal?
– Približne.
– Vierka, fakt treba ísť k lekárovi. S týmto sa netreba hrať.
– Viem.
– Čo teda urobíš?
Položila som šálku na parapet.
– Ešte neviem. Išiel kúpiť chlieb.
– Aký chlieb?
– Šedý. Z Lipky.
Zuzka stíchla.
– Vierka, normálne ma desíš.
– Nič sa nedeje. Zavolám neskôr.
Odložila som mobil, vzala šálku, napila sa kávy. Už bola trochu chladná, ale ešte dobrá.
Šestnásť schodov. Vždy som rátala.
O dvadsať minút buchli dvere vchodových. Kroky po schodoch. Šestnásť hore.
Ani som sa nepohla.
Kľúč vo dverách, otvorili sa.
– Tu je, z chodby povedal. Šedý. Bol posledný.
Obrátila som sa. Stál vo dverách kuchyne, v ruke chlieb, zmoknutý, vlasy prilepené na čele.
– Polož ho na stôl, povedala som.
Položil.
Dívali sme sa na seba.
– Dáš si čaj? opýtala som sa.
– Dám.
Postavila som kanvicu, on si vyzliekol bundu, zavesil. Sadol ku stolu. Stála som chrbtom, no počula to ticho nie tieseň, len pokojné ticho.
– Vierka, ticho povedal. Rozprávaj mi raz o tom, kam sme šli.
Kanvica začínala hučať. Najprv potichu, potom hlasnejšie.
Stála som, premýšľala.
– Ešte nie teraz, povedala som napokon. Možno neskôr.
– Dobre, odvetil.
Kanvica zovrela.
