Pýtate sa ma, ako som sa dostala na toto miesto v živote a ako som vôbec dokázala akceptovať takúto situáciu. Ale odpoviem vám všetky ženy, ktoré milujú, sú slepé. Aj ja som bola slepá. Celý život som sa snažila, učila sa. Moja mama mi od malička vravievala, že ak chcem mať pekný život, musím tvrdo pracovať. Dodávala tiež, že žena musí byť silná a samostatná, aby si vedela poradiť, keby sa niečo stalo.
Táto posledná rada mi však nakoniec zahrala zvláštnu hru. Keď som sa stretávala s chlapcami, správala som sa príliš nezávisle, a máloktorý mal záujem o vzťah so mnou. V tých časoch väčšina mužov hľadala skôr nežnú ženu, ktorú by ochraňovali a pred ktorou by mohli ukázať svoju mužnosť. Ja som si však vedela sama poradiť.
Potom som sa zamerala len na prácu. Bola som stará panna až do tridsiatky piatich rokov, keď som spoznala Miroslava. Mal rovnaký vek ako ja. Prekvapilo ma, že moju nezávislosť prijal bez výhrad. Nikdy ma nenútil, aby som mu dovolila pomáhať, ak som na niečom trvala, že to zvládnem sama. Nikdy mi nedával kvety, ani mi nešepkal sladké slová, ktoré som aj tak nemohla vystáť. S ním som bola rovnocenným partnerom. Mala som tušiť, čo ma bude stáť táto údajná rovnosť, ktorá v skutočnosti ani nebola rovnosťou.
Vzali sme sa a on sa ku mne nasťahoval. Miroslav nemal vlastný byt býval u svojej mamy. Ja som nikdy nechcela bývať so svokrou. Mala som z toho zlý pocit už predtým, počula som veľa príbehov. Prvý mesiac mi nedal z výplaty ani cent, tvrdil, že musí splatiť malú pôžičku kvôli operácii mamy.
Nič som nepovedala, bola som chápavá. Sme rodina nech splatí dlh a potom vyriešime všetko spolu. Ale sedem mesiacov dlh stále nesplatil. Stále hovoril, že má slabý plat alebo mu znížili úväzok, vždy našiel výhovorku. Celý ten čas som platila za jedlo, výlety, elektriku a vodu. Potom mi začal hovoriť, že šetrí na domček na dedine za dovolenkou, napríklad.
Ale ani raz za päť rokov mi neukázal výpis z účtu. Sme predsa rodina. Vtedy som sa s ním vážne pohádala. Ako je možné, že ho živím už päť rokov? To nie je normálne. Zbalil si veci a odišiel k mame. Tak jednoducho. O tri dni som to už nevydržala a vzala ho späť. A znova to isté. Nechcel mi dať ani euro na nič. A ja som už strašne unavená. Chcela by som si dopriať nejaké ženské rozmary, ale doslova nemám rezervu všetko ide na domácnosť. Čo mám robiť? Rozviesť sa? Zmení sa niekedy?
