Mala som devätnásť, keď ma jeden chalan, volal sa Štefan, po roku chodenia požiadal o ruku. Jasné, vedela som, že je to trochu priskoro a že sa už nebudem môcť len tak vyparádiť s kamoškami do mesta na zmrzlinu či diskotéku. Ale Štefan sa zdal byť spoľahlivý, rozumný typ. A úprimne? Trochu som sa bála, že by som už lepšieho nenašla. Tak som povedala áno a stala som sa jeho manželkou.
Začali sme bývať u jeho rodičov vo veľkom dome na okraji Prešova. Mne a Štefanovi uvoľnili celé poschodie. Musím podotknúť, že Štefanovi rodičia rozhodne nepatrili k tým, čo by počítali centy, a ešte aj Štefan mal vtedy fajn prácu, takže som si mohla v pohode dokončovať vysokú školu.
O dva roky sa nám narodila dcérka, dala som jej meno Vierka. Štefan bol úplne bez seba od šťastia, no tu sa veci začali kaziť. Prišla nečakaná pohroma Štefan stratil prácu. Jeho rodičia mu hneď ponúkli flek vo firme, ale nie, to náš samostatný hrdina nemohol len tak prijať, on potreboval stáť na vlastných nohách. Takže ani neviem ako, dostal príležitosť ísť robiť za hranice. Jasné, povedal mu na to kamarát.
Dohodli sme sa, že pôjde iba na rok. Trochu si zarobí, zaplatíme, čo treba, aj niečo odložíme. Lenže samozrejme, keď raz ochutnáš voňavú zahraničnú výplatu v eurách, už ťa domov len tak ľahko nedostanú. Po roku síce prišiel domov, ale oznámil, že ide znova tentokrát na dva roky. Že chce, aby sme mali vlastný byt v Košiciach a nemuseli sa tlačiť u rodičov. Jeho snaha by bola na metále, len… čo ja, a malá Vierka? Sľúbil, že príde aspoň párkrát do roka. A naozaj, občas sa ukázal. Skrátka, tie jeho zárobky sa natiahli na dlhých päť rokov. Bola som už taká sama, že mi pomaly švitorilo.
Raz mi na sociálnej sieti napísal chlap, tak o pár rokov starší. Zalieval ma komplimentami, vraj som tá najkrajšia na svete a že bezomňa nedokáže večer zaspať. Čosi také som od Štefana už dávno nepočula. Vydržali sme si písať asi mesiac a potom sa stretli. A hups, stalo sa, čo sa stalo. Zradila som svojho muža. Lenže mne bolo tak dobre, že som sa s tým chlapíkom stretla ešte zopárkrát. A čo sa nestalo o dva mesiace sa Štefan vrátil na Slovensko natrvalo. Rozprával krásne slová, kúpil mi byt. Svedomie ma zožieralo a priznala som mu, že som ho podviedla. Viackrát. Čo nasledovalo?
Štefan ma vyhodil z bytu. Najprv som dúfala, že by sa ku mne mohol nasťahovať ten môj milenec, ale ten sa zrazu premenil na majstra výhovoriek že má veľa práce, že nie je správny čas a podobne. Skrátka, bola som preňho len taká zábavka na chvíľu. Rozvod už beží, dcéra býva so mnou u mojej mami v Sabinove, ale Štefan mi pohrozil, že ju bude chcieť získať do opatery. Hanbím sa, že som nevydržala čakať, že som dokázala niečo také urobiť… Naozaj, kde som nechala rozum, neviem dodnes.
