Môj manžel podaroval kráľovskú narodeninovú prekvapenku uprostred oslavy mi zazvonil jeho otecký plodný telefon.
Ľubomíra bola v siedmich oblečených a šťastná, lebo našla muža, s ktorým chcela ďalej brať život do vlastných rúk. Každé rande s ním bolo ako výlet do Tatier: čarovné a slnečné. Hýčkal ju kyticami, drobnými darčekmi a vždy mal v hlave program Zamilovať sa na plné obrátky. Každá kamarátka jej závidela šťastie, len jedna Barbora si neustále opakovala:
On je s tebou, pretože potrebuje prachy a ty ich máš.
Ľubomíra si však dala pokoj s tou poznámkou a ďalej si užívala svoje šťastie.
O šesť mesiacov neskôr som ho zoznámila s rodičmi. Najprv neboli nadšení, lebo otec sníval, že budem šťastná s dcérou svojho obchodného partnera. Nakoniec však obaja rodičia uznali môj výber a všetko dopadlo ako na čerstvom koláči.
Do roka sme sa premenili na manžela a manželku. Na svadbe sa zišlo viac ako sto hostí a dar od mojich rodičov bol byt v centre Bratislavy. Keď sme z našeho dvadsiateho poschodia sledovali mestské hviezdy, zdalo sa, že celý svet leží pod našimi nohami.
Otec rýchlo našiel môjmu manželovi skvelú pozíciu vo svojom podniku. O niekoľko rokov neskôr sa stal môj bratník nahradil otca a riešil dôležité veci.
Postupne ho otec obľúbil, lebo zvládal všetky úlohy ako švajčiar. Otec raz povedal, že je teraz pokojný o budúcnosť firmy, pretože má hodného nástupcu. Na začiatku sme s manželom bývali len pre seba, často sme šli na dovolenky do zahraničia tri až štyri krajiny ročne. Potom sa rodičia začali rozprávať, že by sme mali deti. Začali sme premýšľať o potomkovi.
Od chvíle, keď sme o tom hovorili, uplynulo niekoľko mesiacov, a test stále ukazoval len jednu čiarku. Znepokojili sme sa a išli sme na vyšetrenie. Obaja sme sa podrobili testom a zistilo sa, že mám problém.
Začala som liečbu ležala som v drahých klinikách, jazdila k špecialistom, ale nič nefungovalo. Niekoľkokrát som podstúpila IVF, ale výsledky zostali rovnaké. Medzitým som už mala tridsať rokov a o dieťati som si mohla len snívať.
Rozhodli sme sa, že na moje narodeniny budeme oslavovať ako rodina. K nám prišli manželova mama a sestra, a z mojej strany rodičia a dvaja ďalší príbuzní.
V polovici banketu nečakane zazvonil môj mobil. V sále bolo tak hlučno, že som vybehla von. Neznámy číslo mi volal nejaký hlas, ktorý som nepoznala.
Dívka sa najprv predstavila a potom povedala:
Ľubomíra, poznám ťa dobre, preto ťa prosím, vypočuj ma a zachovaj pokoj. Môj milý a ja sme spolu už dlho a čoskoro budeme mať dieťa. On je šťastný. Povedal mi, že nemôžeš mať deti, tak ťa prosím, nech ho preč pustíš, lebo len so mnou bude naozaj šťastný.
Tak som skoro spadla na zem. Potom som sa postavila, šla k hostiam a snažila sa usmiať, hoci radosť ubehla ako zmrzlý ľad.
Keď sme zostali sami s rodičmi, rozprávala som im o telefonáte. Môj manžel v tom momente blednul ako stena a nevedel nič povedať. Otec sa rozhneval, vyšľahal ho von na ulicu. Keď som sa vrátila k nášmu bytu, čakal ma tam, pod vchodom, opitý manžel.
Začal ma uisťovať, že nevedel, ako k tomu došlo. Hovoril, že ho dívka očarila. Neskôr dodal, že hľadal surogátnu, ktorá by nám mohla priniesť dieťa, a že ju už opustil.
Verila som manželovi a pustila ho dovnútra. Nasledujúce ráno som volala otca a povedala mu, že sme sa urovnali a všetko je v poriadku. Napriek tomu som mala v hlave stále ten podivný pocit.
Teraz sedím a rozmýšľam, či by som ho mala nechať odísť k tej dievčine, obzvlášť keď čoskoro očakávajú dieťa. Milujem ho, ale viem, že budem trpieť. Čo mám robiť?
