Marek vychovával našu dcéru a tvrdil, že bez neho sa zblázním tak som odišla, premýšľala som a v hlave sa ozývali posledné výkriky manžela.
Zase prehrabávaš moje veci?! zakričal Marek, keď ušiel ku svojmu pracovnému stolu.
Nič neredím, odvetila som pokojne.
Áno, rozohrávaš! Požiadal som, prosím, nedotýkať sa mojich papierov na stole! Kde je moja poznámková kniha?
Tiše som vybrala z podlažíka jeho zápisník, ktorý včera večer po rozvedenej návšteve starých spolužiakov s úsmevom a šálkou kávy sám tam strčil. Nemala som v úmysle mu to povedať. Po takmer tridsiatich rokoch manželstva som si už dlho uvedomila, že to je zbytočné.
Marek sa nepomýli. Vždy som ja niečo preklepala, zabúdala a robila to zle.
Tu je, povedala som, podávajúc mu knihu. A nekrikni, prosím. Susedia počúvajú.
Susedia, susedia! zahŕzla sa a rýchlo vyrúbal poznámkovú knihu z mojich rúk. Vždy premýšľaš o názoroch ostatných! Keby si aspoň premýšľala o manželovi, o tom, aké je ťažké, keď v svojom dome nič nenašiel!
Ružko, náš starý španiel, pod stolom vyvial. Vysoké tóny ho vždy rozrušili. Naklonila som sa a pohladila ho po hodvábnych ušiach. V poslednej dobe sa mi zdalo, že pes rozumie lepšie ako muž.
Po odchode Marka som dlho sedela v kuchyni a pozerala sa z okna. Vonku vládla krásna jeseň. Listy topolov už žltnú a niektoré odišli. Obloha bola hmlistá, blížil sa dážď.
Kedy sa to stalo? rozjímal som. Kedy sa môj múdry, vzdelaný manžel, profesor literatúry na Univerzite v Bratislave, premenil na tohto neustále nespokojného, kričavého človeka?
Možno po odchode do dôchodku? Alebo keď náš syn Janko s rodinou presťahoval do inej mestskej časti? Možno to bolo postupne, rok po roku, a ja som to len nevidela, prispôsobovala sa.
Pozdvihla som si kabát, pripnula vodítko k Ružkovu obojku a vyšla som na čerstvý vzduch. V takomto počasí bol park takmer prázdny presne to, čo som potrebovala.
Park však nebol úplne opustený. Pri lavičke pri jazierku stáli pár, muž okolo päťdesiatich rokov v drahém kabáte a žena rovnakého veku.
Koľkokrát som ti hovoril, aby si sa nezapájali do mojich vecí! ozýval sa muž po celom parku. Prečo si volala môjmu šéfovi? Vieš, aký som vyzeral? Ako chlap, ktorého žena robí za neho všetky problémy!
Chcel som len pomôcť, Jano, zhrčala žena, akoby sa zmenšovala každým výkrikom. Ty sám si povedal, že nemáš čas…
Zvládnem to sám! zadril Jano. Prečo sa stále vmiešavaš do vecí, ktoré nie sú tvoje? Prečo nevedieš domov ako normálna žena?
Pocítila som nepríjemný chládok. V tej žene som najprv uvidela seba stláčajúcu sa, ospravedlňujúcú sa, miznúcu pod každým hnevom.
Koľkokrát som stála pod rovnakým dažďom obvinení, myslenia, že som ja vinná, že musím viac snahať, byť pozornejšia a nerušiť šťastný manžel?
Muž sa odvrátil a odišiel, nechávajúc ženu pod prvým dažďom. Sadla sa na mokrú lavičku a zakryla tvár rukami. Pristúpila som, posadila sa vedľa nej. Ružko položil hlavu na jej kolená, a ona ho pohladila trasúcou sa rukou.
Prepáčte, povedala som, nechcel som počúvať. Len nevedela som prejsť okolo.
Žena pozdvihla slzy a pozrela na mňa. Krásna tvár s tenkými črtami, ale pohľad vyhasnutý ako u utopenej kozy.
Nič, šepkla. Ja som vinná. Nemala som volať
Nie, prerušila som a hlas mi znel prekvapivo pevne. To nie ste vy. Už takmer tridsať rokov som manželka. Posledných desať rokov Marek na mňa kričí rovnako. Kvôli každému drobnému presolená polievka, hoci on sám do misky hodil polovičku soli, lebo nie je dosť, nesprávna farba košele, ktorú si sám vybral, že prší. A všetko je moja chyba.
Žena sledovala moje otvorené oči.
A viete, čo som si práve uvedomila, keď som vás videla? pokračovala som. Že to nezmizne. S rokmi to len horší. Pretože to dovoľujeme. Kŕmime ich svojej nálke. Mlčme, snáďme, ospravedlňujeme sa. Myslíme si, že je to len únavné, nie zle.
Ale čo robiť? vyplašila sa žena. Máme deti, byt, roky spolu
A máte vlastný život? spýtala som. Skutočne svoj? Priatelia, ktorých on neschvaľuje? Záľuby, ktoré on nepodráža? Aspoň jedno rozhodnutie, ktoré ste urobili sami, bez jeho názoru?
Mlčala, zhrbená.
Viete čo, vstala som z lavičky. Idem domov, zbavím sa vecí a pôjdem k synovi. Stačilo. Nechcem žiť zvyšok života s ústupkami. Možno by ste mali urobiť to isté.
Rozprávali sme sa ešte chvíľu a potom sa rozlúčili.
Keď som prišla domov, systematicky som balila svoje veci. Zavolala som Jankovi.
Synku, môžem u vás zostať na nejaký čas?
Čo sa stalo, mami? spýtal sa znepokojene. Otec znova?
Áno, a už to neviem vydržať. Môžem prísť?
Samozrejme!
Napísala som Marekovi krátku poznámku: Marek, odišla som. Žij, ako chceš. Rozvádzam sa. Nezabúdaj na seba, Vera.
Ružka išla so mnou, Marek ju aj tak nemal rád, stále si sťažoval na chlpy a špinavý dom.
Večer mi Marek volal, kričal, že som šialená, že mám klamnou hlavou, že normálni ženy tak nerobia. Hovoril, že ma miluje, že sa o mňa stará, a že bez neho sa zblázním.
Marek, povedala som pokojne, ani nepoznáš moje obľúbené kvety. Za tridsať rokov nášho života si mi nikdy nedal tie, ktoré skutočne milujem. Vždy si kupoval tie lacnejšie, ktoré ti predávali. To nie je láska!
Vera, rozumníš!, kričal. Ja my
Už som rozumnela. Všetko dobré, Marek.
Zavrela som a položila slúchadlo. Volal ešte raz, potom ešte dvakrát, kým ho neukľudnil Janko, ktorý vedel s otcom rozprávať.
O týždeň neskôr som sa v obchode stretla s tou ženou z parku. Usmiala sa, keď ma uvidela, a v očiach jej zasvietil nový lesk.
Ďakujem vám, povedala, že ste mi vtedy podali ruku. Boli ste ako anjel alebo posol osudu.
Nie je za čo, zakrútila som sa, zahanbená.
Naozaj! Vaše slová Zastavila sa, nadýchla sa a rozhodne dopovedala: Presne ste vyjadrili to, o čom som dlho premýšľala. Slovo v slovo. Tak som sa rozhodla. Pôjdem k mame, podám sa na rozvod. Strašidelné, ale správne.
Správne, prikývla som a odchádzala som s pocitom, že konečne niekde koniec tohto krúžku uzavrieme.
