Drahý denník,
Stále si vyčítam chyby, ktoré som spravila v živote, ale tá najväčšia sa stále nachádza pri mne a neviem, čo mám robiť. Mala som 25 rokov, keď som sa vydala za Petra. Bol o dva roky starší než ja. Vtedy mi pripadal skoro ako princ na bielom koni.
Nosil mi pravidelne kvety, kupoval drobné darčeky, pomáhal mi s taškami, nehádam sa s ním a vždy sme dokázali vyriešiť čokoľvek pokojne. Pred svadbou sme spolu nikdy nebývali. Ani ja, ani on, sme neuznávali spoločné bývanie pred svadbou považovali sme to za niečo ľahkomyselné. Potom sme sa jednoducho vzali. Moji rodičia nám dali peniaze na svadbu, ale suma, ktorú nám dali, nestačila na to, aby sme si kúpili byt. Ani som nechcela veľmi prenajímať prečo platiť niekomu každý mesiac a počúvať, či žijeme dobre alebo nie? Tak nám Peterova mama navrhla, aby sme bývali u nej. Mala dve izby vo svojom byte v Bratislave, bola tam sama, nudila sa a ponúkla nám voľné miesto. Prečo to neskúsiť?
Súhlasila som. Peterova mama sa javila ako rozumná žena, takže sme si rýchlo našli spoločný jazyk. Ale hneď po svadbe, keď som sa k nim nasťahovala, som spoznala Petra oveľa lepšie. Vyšlo najavo, že ho mama stále považuje za malého chlapca. A keď býval u nej, nerobil v domácnosti vôbec nič. Dokonca mu mama prala spodky a ponožky dospelému chlapovi. To predsa nemôže byť normálne.
Peter len chodil do práce a robil si svoje povinnosti. Nie je divné, že keď sme začali bývať spolu, všetky povinnosti v domácnosti padli na mňa? Musela som variť, upratovať, prať, žehliť. Potrebovala som to vôbec? Pravda, svokra mi nevstupovala do kuchyne, keď som varila, ani sa neplietla do mojich vecí. Ale tým, že vôbec nechcela pomáhať, som sa cítila v ich rodine ako sluha.
Po chvíli prišli ešte horšie správy. Jedna zásuvka v izbe začala horieť, a ja som oheň uhasila. Poprosila som Petra, či by mohol odstrániť zvyšky starej a nainštalovať novú zásuvku, ale pre neho to bolo ako úloha z vysokej matematiky. Ukázalo sa, že vôbec nevie, ako sa zásuvky menia. Ani keď bolo treba vymeniť žiarovku v lampe, odmietol to a vyhovoril sa, že sa bojí. Tak som si vzala stoličku a vymenila žiarovku sama. Tak som zistila, že Peter toho veľa nezvládne v domácnosti. Ale to je ešte v poriadku horšie je, že nemal ani snahu niečo sa naučiť. Načo by sa namáhal? Veď si môže zavolať opravára a zaplatiť. No Peter nezarába tisíce eur, aby za neho robil všetko niekto iný.
Asi najviac ma rozčuľovalo, že svokra zaobchádza s Petrom ako s malým školákom a on jej odpovedá placho mami.
-Peter, máš oblečené ponožky? Peter, vymenil si si spodky? Peter, umyl si sa poriadne? Keď som počúvala takéto rozhovory, mala som chuť odísť a už nikdy sa nevrátiť. On je dospelý muž, a mama sa ho pýta, či si mení spodky.
Dnes vážne uvažujem o rozvode. Ale potom, čo bude ďalej? Nemám vlastné bývanie, peniaze, ktoré mi rodičia dali, som už minula. Nedokážem už tieto veci tolerovať. Ako dlho ešte mám vydržať ten pocit, že som obyvateľkou v cudzom byte a nič sa nemení?
