V živote som spravila chyby, ale tá najväčšia žije stále vedľa mňa a netuším, čo robiť. Mala som dvadsaťpäť rokov, keď som sa vydala za chlapíka menom Branislav. On bol o dva roky starší odo mňa. Vtedy sa mi zdal skoro ako princ na bielom koni.
Stále mi nosil kvety, darčeky, pomáhal mi s ťažkými taškami, nikdy sme sa nehádali a všetko sme dokázali vyriešiť pokojne. Pred svadbou sme spolu nikdy nebývali. Ani ja, ani Branislav sme neboli zástancovia spoločného bývania pred sobášom, považovali sme to za frivolné. Tak sme sa jednoducho vzali. Moji rodičia nám dali peniaze na svadbu, ale na byt by to nevydalo. Ani som veľmi nechcela podnájom načo platiť cudzím a stále počúvať, že vraj žijeme dobre alebo zle. Skrátka, Branislavova mama navrhla, aby sme bývali u nej. Mala dve izby v byte, aj tak sa doma nudila, a miesta bolo dosť. Prečo nie?
Súhlasila som. Branislavova mama sa mi zdala milá, našli sme si hneď spoločnú reč. Ale len čo som sa vydala a presťahovala k svokre, zistila som o svojom mužovi oveľa viac. Ukázalo sa, že jeho mama ho stále považuje za malé dieťa. Keď býval s ňou, nerobil doma absolútne nič. Dokonca aj spodnú bielizeň a ponožky mu prala mama, dospelému chlapovi! Priznajme si, to nie je normálne.
Branislav iba chodil do práce, všetko ostatné nechával na neho. Nie je divné, že hneď ako sme začali bývať spolu, všetka zodpovednosť prešla na mňa. Teraz som musela variť pre všetkých, upratovať, prať, žehliť. Potrebovala som to vôbec? Áno, svokra mi nekecala do domácnosti a keď som varila, nechodila do kuchyne. Ale to, že ani raz nepomohla, mi dávalo pocit, že som v tej rodine len na úrovni slúžky.
Potom prišli aj horšie správy. Raz sa nám v byte pokazila zásuvka a začala horieť, uhasila som to. Poprosila som Branislava, aby dal preč starú a nainštaloval novú. Pre neho to bolo akoby úloha z vysokej matematiky. Ukázalo sa, že nevie ani zásuvku vymeniť. Ani o žiarovku sa nevedel postarať bojí sa a hovorí, že on sa toho nedotkne. Tak som zobrala stoličku a žiarovku vymenila sama. Skrátka, Branislav nevie robiť absolútne nič. Čo už, niektorí to tak majú. Ale ani sa nesnažil niečo naučiť. Načo, povedal, lepšie zavolať majstra a zaplatiť. Fajn, ale Branislav nezarába tisíce eur, aby všetko za neho robili druhí.
Najviac ma vytáčalo, že svokra ho neustále oslovovala ako malého chlapca a on jej odpovedal placho mami.
– Branko, máš obuté ponožky, vymenil si spodky? Branko, umyl si sa poriadne? Keď som počúvala tieto rozhovory, mala som chuť sa zgrcať. Je to dospelý muž a mama sa pýta, či si vymenil spodky.
Úprimne, chcela by som sa rozviesť. Menej by som sa trápila. Ale čo potom? Nemám svoje bývanie, peniaze od rodičov sú už minuté. Nemôžem však ďalej znášať túto bezmocnosť. Ako dlho mám vydržať túto nemú situáciu?
