Nikdy som nevidela svojho otca a mama za mnou chodila zriedkavo. Až omnoho neskôr som sa od vychovávateľov dozvedela, ako som sa ocitla v detskom domove. Bola som asi ročná, keď som dostala zápal pľúc. Vyčerpaná chorobou som prestala úplne plakať. Ticho som ležala v postieľke celé dni a pomaly som umierala, kým moja smutná mama v vedľajšej izbe popíjala slivovicu.
Narodila som sa do rodiny, kde mama milovala alkohol. Pila celé dni a zvuk jej pitia ma neustále budil zo sna. Susedia sa začali sťažovať na plačúce dieťa, takže jedného dňa ma mama zobrala do nemocnice. Keď zdravotná sestra vošla do ordinácie, našla ma zabalenú v plamene. Moje šaty horeli a až tri osoby museli uhasiť oheň. Zobrali ma na urgent kde ošetrovali moje popáleniny. Počas môjho pobytu v nemocnici moja mama neprišla ani raz, aby ma navštívila.
Radosť, ktorú som zažívala v detskom domove, pokračovala aj po narodení môjho prvého dieťaťa. Dostala som vzdelanie, získala som výbornú prácu a byt bol veľký, nádherne vyzdobený. Byt mi prinášal nesmiernu radosť. Milovali sme sa v zázračnej náhradnej rodine. Jediným problémom bolo, že nám chýbalo naše vlastné dieťa…
S mužom sme si zobrali dvojročnú dievčatko z detského domova. Mnohí nám radili, aby sme to nerobili, ale nepočúvali sme ich. Vzali sme si ju so sebou, keď sme sa presťahovali do Bratislavy, a riskovali sme, že môže mať nejaké genetické ochorenie. Ale od tej doby bola úplne zdravá!
Dnes každý deň ďakujem Bohu, že mi dal schopnosť vlastného myslenia a že som nepodľahla názorom druhých. Ani jedno varovanie lekárov sa nenaplnilo moje dieťa je zdravé a rastie. Podľa mňa je veľmi jednoduché všetku vinu za problémy dieťaťa hádzať na “zlé gény”. Je to ako povedať, že za chorobu neboli zodpovedné naše podmienky či starostlivosť, ale iba biologickí rodičia a ich gény. Dieťa potrebuje predovšetkým lásku a pocit, že je dôležité, aby sa z neho stala dobrá osoba.
Blíži sa piate výročie adopcie a cítim strach. Svojho syna milujem rovnako ako dcéru, ktorá sa mi narodila biologicky obaja sú mojou rodinou. Ale kdesi vo mne sa skrýva obava, že Zora sa dozvie, že bola adoptovaná, a zareaguje na to zle. Netuším, ako by som s ňou mala začať o tom rozprávať, ak sa to dozvie. Pochopí to? Táto myšlienka je ešte desivejšia než predstava, že jej to povie niekto iný skôr ako ja.
