Nikdy som svojho otca nevidela, mama ma navštevovala len veľmi zriedka. Až oveľa neskôr som sa od opatrovateľov dozvedela, ako som sa ocitla v detskom domove. Mala som približne rok, keď som ochorela na zápal pľúc. Vyčerpaná chorobou som prestala úplne plakať. Ticho som ležala v postieľke celé dni a pomaly, v zabudnutí, som takmer zomrela, zatiaľ čo moja smutná matka popíjala borovičku v izbe vedľa.
Rodičia pochádzali z malej dediny pri Nitre. Mama často trávila celé dni v krčme, milovala alkohol, jej hlučné pitie ma v noci budilo zo spánku. Susedia už začali mať výhrady voči neustálemu plaču dieťaťa, až raz mama rozhodla, že ma zoberie do nemocnice. Keď zdravotná sestra vošla do izby, aby ma prezrela, zbadala, že mi horiace oblečenie spôsobilo požiar. Na uhasenie plameňov bolo potrebných až tri ženy. Potom som skončila na urgentnom oddelení nitrianskej nemocnice, kde mi ošetrili popáleniny. Mama za mnou ani raz neprišla.
Šťastie, ktoré som objavila v detskom domove, mi zostalo aj po narodení prvého dieťaťa. Dali mi vzdelanie, našla som dobrú prácu a môj byt v Bratislave bol priestranný a krásne zariadený. Žiť tam bolo pre mňa obrovským potešením. Spoločne so svojou novou rodinou sme vytvorili zázraky vzájomnej lásky, i keď nám chýbalo vlastné dieťa…
Môj muž, Martin, a ja sme sa rozhodli, že si adoptujeme dvojročné dievčatko z detského domova v Trnave. Mnohí nás od tohto kroku odhovárali, no my sme nepočúvali. Prijali sme ju, keď sme sa presťahovali do mesta, aj keď sme riskovali dedičné ochorenia. Odvtedy bola však úplne zdravá!
Každý deň ďakujem Bohu, že mi dal rozum robiť rozhodnutia podľa seba, nie počúvať reči druhých. Žiadne lekárske varovania sa nepotvrdili naše dievčatko je zdravé, rastie a prekvitá. Podľa mňa je veľmi ľahké pripisovať chyby či problémy v živote zlým génom. Je to, akoby sme tvrdili, že za choroby môžu jedine rodičia a ich krv, nie starostlivosť a prostredie, v ktorom dieťa rastie. Každé dieťa potrebuje predovšetkým lásku a pocit dôležitosti, aby mohlo vyrásť v dobrého človeka.
Blíži sa piate výročie adopcie a mám veľký strach. Milujem svojho syna rovnako silno ako moju druhú dcéru, ktorá sa mi narodila prirodzene obaja sú rodina. Ale časť vo mne sa obáva, že Julka zistí, že nebola zrodená v našej rodine a bude na to reagovať zle. Nemám odvahu začať s ňou o tom rozhovor, ak sa dozvie pravdu. Pochopí to? To je pre mňa desivejšie než predstava, že jej to niekto povie skôr ako ja…
