Nikdy som nevidela svojho otca a moja mama za mnou prichádzala len zriedka. Až oveľa neskôr mi opatrovatelia prezradili, ako som sa vlastne dostala do detského domova. Mala som asi rok, keď som dostala zápal pľúc. Vyčerpaná chorobou som postupne prestala plakať úplne. Niekoľko dní som ticho ležala v postieľke a pomaly odchádzala, zatiaľ čo moja smútiaca mama popíjala borovičku v susednej izbe.
Narodila som sa do rodiny, kde moja mama holdovala alkoholu. Pila dni a noci, a zvuk jej pohárikov mi bránil zaspať. Susedia sa už sťažovali na plačúce dieťa, až jedného dňa ma mama vzala do nemocnice. Keď sestrička vošla na vyšetrenie, našla ma v plameňoch. Oblečenie mi horelo a až traja ľudia ma pomáhali uhasiť. Dozvedela som sa, že ma odviezli na pohotovosť, kde mi ošetrovali popáleniny. Počas liečenia v nemocnici ma mama ani raz nenavštívila.
Šťastie, ktoré som v detskom domove našla, ma sprevádzalo aj neskôr, keď sa mi narodilo prvé dieťa. Získala som vzdelanie aj dobrú prácu, náš byt bol priestranný a útulne zariadený. Život v ňom mi prinášal veľkú radosť. Aj s rodinou, ktorá bola skôr zázračným zoskupením duší, sme sa navzájom milovali. Jediným tienistým bodom bolo, že sme nemali vlastné dieťa…
Môj manžel Štefan a ja sme sa rozhodli adoptovať dvojročné dievčatko z domova v Bratislave. Mnohí nám radili, že to nie je múdre, ale nepočúvali sme. Vzali sme ju so sebou, keď sme sa sťahovali do mesta, riskujúc, že by mohla mať nejakú genetickú chorobu. Odvtedy je však úplne zdravá!
Dnes ďakujem Bohu každý deň, že mi dal schopnosť myslieť samostatne a nedať na reči druhých. Ani jedno z varovaní lekárov sa nepotvrdilo moje dieťa je zdravé a rastie do krásy. Podľa mňa je veľmi jednoduché všetko zlé pripísať “zlým génom”. Ako keby chorobu a trápenie nespôsobilo prostredie či starostlivosť, ale len rodičia a ich gény. Každé dieťa potrebuje najmä lásku a pocit, že je dôležité len tak môže vyrásť v dobrého človeka.
Blíži sa piate výročie od jej adopcie a cítim veľký strach. Milujem svojho syna rovnako ako moju adoptovanú dcéru obaja sú mojou rodinou. No kúsok vo mne sa bojí, že Dorota zistí, že je adoptovaná, a zle to ponesie. Neviem, ako s ňou začať taký citlivý rozhovor, ak sa to dozvie. Pochopí to? Táto myšlienka ma desí ešte viac než to, že by jej to niekto povedal skôr než ja sama.
