Ja a môj manžel sme spolu už desať rokov, z toho šesť manželia pred úradom. Počas tohto zvláštneho času nám život zasadil dva darčeky náš starší synček má deväť rokov a mladší sa nedávno zahniezdil v našom byte, má len päť mesiacov.
Obývame dvojizbový byt v Bratislave, ktorý mi zanechala stará mama. Je už staručký, jeho podlaha v noci šuští, ale je môj. Vždy tu vonia po spomienkach.
Nášmu synovi sa blíži narodeninová oslava a rozhodli sme sa, že všetko prebehne doma, lebo eurá akosi miznú rýchlejšie než dažde v Tatrách. A tu nastalo niečo zvláštne moja rodina nemôže prísť, ale manželovi príbuzní sa nahrnú ako hlaváče do Váhu a všetci plánujú stráviť aj noc u nás. Kam ich mám uložiť? Veď už aj stoličky majú svoje starosti.
Nie som zvyknutá na takéto zastavenia. Obyčajne hostí pohostíme, pár hodín posedíme a potom všetko vyčistí ticho. Ak naozaj túžia zakoreniť sa v našom meste, hotely v Bratislave nikdy nespia a kľúče majú pripravené.
Pre túto záležitosť sme sa pohádali, aj sme sa rozhodli na čas oddeliť svoje postele. Prečo ma to tak rozhádže? Nuž, svokrovci nie sú veľmi na poriadok vodu a mydlo stretnú len raz za týždeň. Vieš si predstaviť, ako by to voňalo u nás v byte, keby tu prespali? Veď máme aj bábätko!
Nechápem, prečo by mali prenocovať, keď bývajú niekoľko zastávok električkou od nás? Mám pravdu alebo nie?
Môj muž je presvedčený, že si bez neho neporadím. Nuž, uvidíme… V tú noc sa spln stáča nad Petržalkou, a ja počítam, koľko matracov by vedelo prísť na návštevu cez kľúčovú dierku.
