Môj manžel, štyridsaťpäťročný, zabudol na moje narodeniny 27. februára a práve v ten deň odišiel s kamarátmi na ryby: počas jeho neprítomnosti som pripravila taký prekvapko, že na túto dátum už nikdy nezabudne
Do päťdesiatky si môj manžel vybudoval zvláštny talent presne vedel, kedy je čas meniť olej v aute, kedy jeho partie vyrážajú na pstruhy do Tatier, kedy sa začnú objavovať hríby v lese. Ale rodinné sviatky? Tie mu z pamäti vždy zmizli ako ranná hmla v doline.
Zvyčajne som situáciu zachraňovala vopred. Naznačovala som, lepila lístočky na chladničku, spýtala som sa priamo. Ale štyridsaťpäťku som chcela zažiť inak. Bez žobrania, aby si ma vôbec všimol. Myslela som si, že po dvadsiatich piatich rokoch manželstva už na to prišiel.
V piatok ráno behal Ondrej po byte, zháňal udice a batoh.
Zuzana, nevieš, kam som dal termosku? Chalani už čakajú pred činžiakom. Ideme na Hron, teraz ryba berie. Vrátim sa v nedeľu, tam signál skoro nie je.
Letmo ma pobozkal na líce, ani sa na mňa poriadne nepozrel.
Nebuď smutná. Kúp si niečo dobré.
Dvere sa zabuchli. Pristúpila som ku kalendáru. Dátum som si obkolesila červenou. Moje narodeniny. On nezabudol len tak. On si na ten výlet vybral presne tento deň.
Najskôr ma pichlo pri srdci. Potom vo mne zavládol pokoj a chlad. Napadlo mi, ako dostať muža, ktorý má radšej kamarátov a pstruhov ako vlastnú ženu. Vo víre novej sily som začala realizovať svoj plán a keď sa vrátil domov, čakal ho senzačný darček. Odvtedy už moje narodeniny nevymaže z hlavy.
Nuže, čo som vlastne spravila, poviem v prvom komentári
Ondrej mal totiž tajný kútik. Nenápadne si šetril na nový lodný motor. Peniaze držal v malom trezore v pracovni. Kód som poznala, jeho dokonalá pamäť mala totiž praskliny.
Bola to poriadna suma. Takmer sedem tisíc eur. Otvorila som trezor a rozhodla sa.
Víkend prebehol, ako som si nikdy predtým nedovolila. Objednala som si catering, zavolala kamarátky, celý byt vyzdobila narcisami a tulipánmi. Hudba, smiech, prosecco tieklo potokom. Druhý deň večera v reštaurácii s výhľadom na Bratislavu. Potom wellness v kúpeľoch.
A na záver brošňa, o ktorej som snívala už roky, ale zakaždým som tú kúpu odkladala pre spoločné plány.
V nedeľu večer sa otvorili dvere. Ondrej vošiel rozžiarený, so špinavými čižmami a vedrom plným ostriežov.
No, privítaj úlovok! Skvelý relax!
Urobil krok do obývačky a zastal. Na stole prázdne fľaše, vo váze zvädnuté kvety, pohodené tašky z najdrahších obchodov v meste.
Čo sa tu stalo? Mali sme návštevu?
Mali, povedala som kľudne. Mala som narodeniny. Päťdesiat rokov na krku. Pamätáš?
Zostal stáť, potom prudko vydýchol.
Do kelu Zuzana, ja som naozaj zabudol. Nejak som sa zamotal. Veď vieš
Viem, skočila som mu do reči. Preto som sa rozhodla, že sa nebudem rozčuľovať. Vybavila som si to po svojom. Darček som si vybrala bez tvojho príspevku.
Jeho pohľad zaletel do pracovne. Dvierka trezoru boli pootvorené. Tvár mu zbledla, tresol sa po čele a vybehol tam. O chvíľu sa vrátil s prázdnym pohľadom.
Kde sú peniaze? Nič tam nie je. Kam sa podeli moje úspory?
Tu sú, mávla som rukou po miestnosti.
Všetko si minula? Veď to bol motor! Dva roky som naň šetril!
A ja som dvadsaťpäť rokov trpezlivo čakala, povedala som ticho, ale rozhodne. Zabudol si na jubileum. Postarala som sa, aby si už nikdy nezabudol.
Sadol si na gauč a striedavo pozeral na vedro rýb, prázdny trezor a mňa. Ťažko sa hádať, keď tie peniaze na papieri patria nám obom.
Ryby čistil bez slova.
Prešlo pol roka. Na motor šetrí odznova. Ale odkedy, v telefóne mu pípa upozornenie mesiac, týždeň aj deň pred každým sviatkom. Niekedy sú lekcie drahé. Ale túto si zapamätal navždy.
