Prebrali sme všetky detaily a rozhodli sa, že budeme bývať spolu. A prečo nie? Také množstvo výhod sme našli v našom nápade:
Sme samy. V šesťdesiatke nie je jednoduché nájsť si muža, a ak aj áno, otázka bývania sa dá vždy vyriešiť. Deti a vnúčatá bývajú ďaleko. Príbuzní sa budú iba tešiť, že babky sa nenudia. Keď sme boli mladé, podnájom sme mali spoločný. Mala som vtedy malé dieťa, mali sme obidve silné povahy, ale nejako sme sa zladili. Nuda nehrozí. Upratovali sme spolu, varili a vymýšľali sme si kultúrne programy, aby sme nesedeli príliš dlho doma.
Finančná stabilita. Náklady si rozdelíme, príjem z prenájmu bytu máme, takže budeme stále na plusovom čísle! Kompletná opatera. Keď jedna ochorie alebo bude slabá, druhá pomôže nepretržite.
Videli sme v spoločnom bývaní samé výhody!
Realita.
Prvá hádka bola okolo výberu bytu. Každá chcela zostať na svojom mieste, každá mala výborné argumenty. Ja som bola ochotná ustúpiť a vysťahovať sa, ale trošku som sa hádala, len aby priateľka nemyslela, že jej vždy ustúpim.
Druhá roztržka bola pri množstve vecí. Keď som nakoniec pristala na jej byt a začala som si nosiť svoje veci, ona mi vyčítala, že ich mám priveľa. Nebolo ich kde dať. A nechať ich v druhom byte som sa bála človek nikdy nevie, akí budú nájomníci.
Našli sme riešenie prenajali sme si garáž a tam dali riady a rôzne potreby do domácnosti. Čoskoro sa našli nájomníci a začala zábavnejšia etapa. Zo začiatku som mala pocit, že mi priateľka obmedzuje slobodu. Pripadala som si ako hosť, nakoniec som to však pustila z hlavy.
Spoločné bývanie však dlho nevydržalo, lebo nebola medzi nami rovnocennosť. Ona bola zvyknutá mať čistiace prostriedky na jednom mieste, ja na inom. Neprestajne som sa jej musela prispôsobovať bola predsa pani domu.
Potom sa ukázalo, že máme rozdielne chute. Aj tu som mlčala a ospravedlňovala sa jej vkusu, časom som na svoje chúťky zabudla. Ďalší problém ja veľmi citlivo spávam a priateľka zaspáva rada pri zapnutom televízore. Zvuky ma rušili, ani štuple do uší vždy nezabrali.
Nevýhody začali prevažovať nad výhodami. Snažili sme sa ich vydržať, hľadali kompromisy. Potom však prišiel zlomový okamih: všimla som si, že priateľka je pri pohľade na mňa podráždená. Všetky jej požiadavky som plnila, ale aj tak ju niečo hnevalo.
Prestala sa so mnou rozprávať. Ubiehal deň za dňom, týždeň za týždňom… Stále som premýšľala, čím som jej mohla ublížiť. Nakoniec mi praskli nervy a rozplakala som sa pred ňou. Aj ona sa rozplakala a priznala, že netuší, prečo je nervózna. Vtedy mi to došlo človek musí žiť vo svojom, podľa vlastných pravidiel. Lepšie je stretávať sa častejšie, než bývať spolu.
Zrušili sme zmluvu o prenájme a náš vzťah sa hneď zlepšil. A v tom je poučenie: priateľstvo je ako jemný kroj treba ho chrániť, nie utláčať.
