Veronika si v zrkadle upravovala šaty, prefíkala si pery ružovou pomádou a rozčesávala si vlasy. Urobila pár krokov dozadu a kriticky sa na seba pozrela. „Krásna!“ Spokojne sa usmiala na svoj odraz.
V chodbe sa objavil jej manžel, opretý o futrá dverí.
„Wow! Kam to tak vyparádovaná ideš?“
„Do práce. Žiarlíš, čo?“ Veronika prešiel očami ešte väčšími, než boli, pekne orámované oči.
„Samozrejme, že žiarlim. Možno by som ťa mohol odviezť autom? V autobuse ťa len ošuchajú,“ ponúkol sa ochotne Martin.
„Sedíš doma. Kam sa s tým sadrom chystáš?“ Veronika si zapnula zips na svetlom zimnom kabáte a upravila si šálu okolo krku, aby jej bolo teplejšie.
„Idem. Ale pred dverami sa zastavila. „Aha, úplne som zabudla. Zdržím sa. Zuzka bude mať svadbu. Na dnešok máme taký mini dievčenský večierok. Pobudneme v kaviarni. Nerob si starosti.“
„Počkaj, možno by som ťa napriek tomu mohol vyzdvihnúť?“ Martin sa odlepil od futra.
„Nie, netreba.“ Veronika poslala vzduchový bozk a vykročila z bytu.
Martin sa postavil k oknu a čakal, kým Veronika vyjde na dvore.
„Koľkokrát som ti hovoril, aby si si spravila vodičák? Mohla by si ísť autom do práce a nie sa tlačiť v preplnenom autobuse,“ povedal nahlas, ako keby ho mohla počuť.
V kaviarni hrala hudba. Za zvitými stolmi sedelo šesť žien, pili koktaily a rozprávali sa o neVeronika sa pohupovala v rytme hudby, no jej myšlienky boli už tam, kde vždy – doma, pri Martinovi, ktorý na ňu čakal s vreckovkou v ruke a srdcom plným lásky.
