Alžbeta stála ako prikovaná, keď počula slová svojich svokry. Prsty sa jej samy od seba uvoľnili a tác s rachotom dopadol na podlahu verandy. Sklenené trosky sa rozleteli do všetkých strán.
Juraj a Anna Ondrejovná sa prudko otočili. Na tvári svokry sa vystriedal strach s falošným záujmom.
„Dieťatko!“ vykríkla, vstavajúc zo stoličky. „Nezařezala si sa? Počkaj, pomôžem ti!“
„Nepribližujte sa ku mne,“ zastavila ju Alžbeta zdvihnutou rukou. „Všetko som počula.“
Pohľad jej potom prešiel na manžela. Juraj sedel so sklopenou hlavou, jeho ruky nervózne mätožili obrusom.
„Juraj,“ jej hlas znel napätím. „Máš mi čo povedať?“
„Alžbetka, ty si to zle pochopila!“ začala Anna Ondrejovná. „Len sme sa rozprávali…“
„Nerozprávala som sa s vami,“ prerušila ju Alžbeta ostrým tónom. „Juraj?“
Nastalo hlboké ticho.
„Synček,“ opäť začala svokra, pristúpila k Jurajovi a položila mu ruku na plece. „Ty predsa svoju matku neopustíš?“
Juraj pomaly zdvihol hlavu. Jeho oči sa stretli s Alžbetiným pohľadom – v nich bol vidieť bolesť a hlbokú hanbu.
„Mama,“ jeho hlas bol tichý, ale pevný. „Mám ťa rád. Si moja matka a vždy sa o teba postarám.“
Anna Ondrejovná sa víťazoslavne usmiala, hodila nehodnú pohľad na nevestu. Ale Juraj vstal a pokračoval:
„Ale Alžbetu milujem viac. A neurobím nič, čo by jej ublížilo alebo ju zranilo.“
Úsmev z jej tváre rýchlo zmizol.
„Čo to hovoríš, synček?“ zašepkala.
„Hovorím, že by si si mala zobrať veci a odísť,“ povedal Juraj rozhodne. „A neprichádzať, kým sa neospravedlníš Alžbete a nepochopíš, že nič nie je dôležitejšie ako rodina, ktorú som si vytvoril.“
„Rodina?!“ oči svokry sa rozšírili od hnevu. „A čo ja? Ja som ťa porodila a vychovala!“
„Mama,“ pokýval hlavou Juraj. „Snažila si sa ma prinútiť, aby som okradol svoju ženu a vzal jej dom. A nie je to prvýkrát, čo si ma takto manipulovala.“
„To ona ti to nabila do hlavy!“ zvolala Anna Ondrejovná a ukázala na Alžbetu. „Odvrátila syna od vlastnej matky! Nech si zhyneš!“
„Stačí,“ zdvihol hlas Juraj a svokra sa odmlčala. „Už to viac nebudem počúvať. Buď sa ospravedlníš, alebo odídeš.“
Jej pery sa triasli.
„Mňa vyhadzuješ? Pre ňu?“ zašepkala.
„Máš svoj dom, mami,“ unavene povedal Juraj. „A budem ti finančne pomáhať, ako vždy. Ale tvoja prítomnosť tu nie je vítaná.“
S vzlykom svokra vbehla do domu a o chvíľu sa ozval zabuchnuté dvere. Alžbeta a Juraj zostali sami na verande, obklopení rozbitým sklom.
„Prepáč mi,“ zašepkal Juraj, spravil krok k žene. „Nemal som mlčať. Nemal som ju vôbec počúvať.“
„Prečo si mi nepovedal?“ ticho sa spýtala Alžbeta. „Chodíval si ako v transe.“
„Žiadala ma, aby som s tebou prebral predaj domu,“ priznal sa. „Hovorila, že je osamelá, že je pre nás dom príliš veľký. Nevedel som, ako začať. Potom prišla a tlačila, že ak nesúhlasíš, musíme konať… inak.“
„Naozaj si si vybral mňa, nie ju?“ otočila sa k nemu Alžbeta.
„Mám ju rád,“ odpovedal jednoducho Juraj. „Ale to, čo navrhovala, nebola láska, ale sebeckosť. A ja sa do toho nezapojím.“
Alžbeta urobila krok k nemu a nechala sa objímať.
Na ďalší deň Anna Ondrejovná odišla bez rozlúčenia. Ale pokoj neprišiel – začali nekonečné telefonáty.
„Mama, svoje rozhodnutie nezmením,“ opakoval Juraj do telefónu. „Neopúšťam ťa. Ale Alžbetu tiež neopustím.“
Postupne hovory ustali. Juraj zostal neoblomný. Jedného večera, keď s Alžbetou popíjali čaj na verande, sa usmial – prvýkrát po dlhej dobe úprimne a bez zábran.
„Vieš,“ povedal, hľadiac na ňu, „myslím, že sme to zvládli.“
Alžbeta prikyvla a stiskla jeho ruku. Dom sa opäť stal ich pevnosťou.
