Keď o siedmej ráno zazvonil telefón, už som vedela to je Richard. Len on by mohol volať v takú dobu s hlasom človeka, čo vstáva o piatej.
Áno? zabručala som, ešte polospalá.
Janka, prepáč, že ťa budím, ale… potrebujem ťa o obrovú službu.
Posadila som sa na posteľ. S ním obrovská služba vždy znamenala katastrofu alebo šialenstvo.
Hovor už, netaž ma.
Musím odísť na služobku do Viedne. Dva týždne. A Zuzka je v šiestom mesiaci, doktor jej zakázal akýkoľvek stres…
A ty chceš, aby som sa starala o tvoju tehotnú ženu? prerušila som ho.
Na druhej strane nastala ticho.
Len skontrolovať, či dobre jí, odviezť ju k lekárovi, aby sa zbytočne nenervovala…
Uvedomuješ si, ako to znie, Richard?
Uvedomujem, vydýchol. Ale dôverujem len tebe. A Zuzka ťa zbožňuje. Hovorí, že si sestra, akú nikdy nemala.
Skvelé, pomyslela som si. Sestra, ktorá bola kedysi jeho ženou a dodnes nie si istá, či naňho úplne zabudla.
Zložila som slúchadlo, no za dvadsať minút som už stála pred ich dverami. Zuzka otvorila v pyžame s medvedíkmi, rozstrapatené vlasy, krásne okrúhle bruško.
Janka! Nechcela som ťa obťažovať, to Richard vymyslel, usmiala sa rozpačito.
Kľud, nehrýzem. Kde je tvoj cestovateľ?
V spálni, hľadá ponožky. Modré. Ako vždy, bezúspešne.
Ó, tie jeho honičky za ponožkami poznám až príliš dobre.
Naozaj si prišla? vyzrel Richard.
Ano, ale mám podmienky.
Nastražil sa:
Aké?
Nevolaj každých päť minút. Keď sa vrátiš, večera v najdrahšej reštaurácii. A kúp Zuzke belgické čokolády, lebo včera si na ne spomenula.
Ako to vieš? prekvapila sa Zuzka.
V očiach ti to čítať, usmiala som sa. Tehotné ženy majú svoje zákony.
Keď konečne odišiel, ostaneme len my dve bývalá a súčasná žena, obe trochu zmätené.
Zvláštne, čo? povedala Zuzka, čo mi naliala čaj.
Veľmi. Ale na zvláštne veci som si už zvykla.
Trávili sme dni spolu. Chodila som ráno, varia
