Keď o siedmej ráno zazvonil telefón, vedela som to musí byť Juraj. Iba on mohol volať o takej hodine s hlasom človeka, ktorý si myslí, že deň začína o piatej.
Áno? zamrmlala som ešte rozospaná.
Katka, prepáč, že ťa budím, ale… potrebujem ťa poprosiť o obrovskú láskavosť.
Posadila som sa na posteli. U neho obrovská láskavosť vždy znamenala buď katastrofu, alebo šialenstvo.
Hovor už, netaž.
Musím ísť na služobnú cestu do Bratislavy. Na dva týždne. A Zuzka je v šiestom mesiaci, lekár jej prikázal viac oddychu…
A ty chceš, aby som sa starala o tvoju tehotnú manželku? prerušila som ho.
Na druhej strane nastalo ticho.
Len sa pozrieť, či dobre je, či ide k lekárovi, či sa nenervuje…
Uvedomuješ si, ako to znie, Juraj?
Uvedomujem, vydýchol. Ale dôverujem len tebe. A Zuzka ťa zbožňuje. Hovorí, že si sestra, akú nikdy nemala.
Skvelé, pomyslela som si. Sestra, ktorá kedysi bola manželkou jej muža a doteraz nie je istá, či naňho úplne zabudla.
Zložila som slúchadlo, ale za dvadsať minút som už stála pred ich dverami. Zuzka otvorila v pyžame s medvedíkmi, rozstrapatenými vlasmi a krásnym guľatým bruškom.
Katka! Nechcela som ťa obťažovať, to Juraj to vymyslel, usmiala sa rozpačito.
Kľud, nehrýzem. Kde je tvoj cestovateľ?
V spálni, hľadá modré ponožky. Ako vždy, márne.
Ó, dobre som tie hľadania poznala.
Ty si naozaj prišla? vyzrel Juraj.
Áno, ale mám podmienky.
Nastražil sa:
Aké?
Nebudeš volať každých päť minút. Po návrate večera v najdrahšej reštaurácii. A kúp Zuzke belgické čokolády, lebo po nich túži od včera.
Ako to vieš? prekvapila sa Zuzka.
V očiach ti to vidím, usmiala som sa. Skúsenosť s tehotnými ešte nikto nezrušil.
Keď konečne odišiel, ostaneme len my dve bývalá a terajšia, obe trochu zmätené.
Čudné, však? povedala Zuzka, nalievajúc mi čaj.
Veľmi. Ale už som si na životné zvláštnosti zvykla.
Trávili sme dni spolu. Chodila som ráno, varila raňajky, pomáhala s domácnosťou. Pozerali sme seriály, smiali sa, rozprávali o všeličom.
Povedz úprimne, ešte ho miluješ? spýtala sa raz potichu.
Mohla som klamať. Ale nie pred ňou.
Áno. Len už nie tak ako predtým. Je to láska ku spomienke. Bolí, ale nezraňuje.
Prikyvla.
Bála som sa, že ma nenávidíš.
Ver, že som sa snažila, zasmiala som sa. Ale si príliš dobrá, aby som ťa nenávidela.
Na druhý deň sme išli k lekárovi. Keď sa na obrazovke objavilo malinké srdiečko, Zuzka ma chytila za ruku.
Vidíš? To je ono.
A naozaj som videla drobný život, zrodený z minulosti, ktorú som kedysi s týmto mužom zdieľala. Bolelo to… a zároveň bolo pokojne.
Krásny, povedala som úprimne.
Myslíš, že Juraj bude plakať, keď uvidí fotku?
Určite. Plakal aj keď film dobre skončil.
Smiali sme sa. Plakali sme. Stali sme sa priateľkami.
Jedného večera, keď sme varili večeru, Zuzka sa spýtala:
Prečo ste sa s ním vlastne rozišli?
Položila som nôž.
Boli sme ako oheň a voda. Ja poriadok, on chaos. Ja ticho, on búrka. Milovali sme sa, ale nevedeli sme spolu žiť.
A so mnou?
S tebou našiel rovnováhu. Ty ho upokojuješ. Ja som len pripála
