Za posledné tri mesiace sa so svojím bratom hádam po súdoch kvôli našej mame. Odkedy dostala mozgovú príhodu, nie je plne schopná. Zabúda na seba pri každom kroku, potrebuje niekoho pri sebe. Vyžaduje opateru. Všetko sa zosypalo na moje plecia. Je to, akoby som sa starala o dieťa. Mám prácu, domov, rodinu. Ako sa mám rozštiepiť? Navrhujem, že by mohla ísť do domova dôchodcov, ale môj brat, rozčúlený, ma obviňuje z neludskosti. A pritom ju nechce vziať k sebe. Veď býva v byte svojej manželky.
Kedysi sme boli súdržná rodina. Bežná štvorčlenná domácnosť. Ma a brat delil len rok. Rodičia nás mali neskoro. Dnes mám 36, brat 35 a mama už 72 rokov. Kým otec žil, všetko bolo v poriadku.
Potom brat odišiel študovať do Košíc a zostal tam, oženil sa, kým ja som sa vrátila do rodného Prešova. Tam som zakotvila. Najprv som bývala s rodičmi, ale keď som sa vydala, so svojím mužom sme si našli nájomný byt. Plánovali sme raz kúpiť vlastný byt a založiť si deti. To boli sny.
Pred dvoma rokmi otec zomrel, mama sa uzavrela do seba, ochabla a smútila za ním. Zostarolav jedinom okamihu. Bola chorľavá, pred šiestimi mesiacmi dostala mozgovú príhodu. Neverila som, že prežije. Najskôr nerozprávala jasne, ruky a nohy ju neposlúchali. Potom sa stav zlepšil, ale psychicky sa už nevrátila.
Lekári hovoria, že následky sú nezvratné. Musím sa tak o mamu starať sama. S mužom sme sa presťahovali k nej do bytu. Zmenila som zamestnanie, začala som pracovať cez internet, aby som jej bola na blízku. Nedalo sa ju nechať ani na chvíľu samu. Keď opäť chodila, nebolo to ľahšie.
Koktala, blúdila, utekali sme za ňou, raz sa stratila cestou domov, plakala a hovorila, že ju vraj niekde čaká otec. Jednoducho, samá zábava. Nespala som poriadne. Mám strach, že niekam odbehne. Prácu ledva zvládam, nedokážem sa sústrediť. Muž mi navrhuje, že ju mám dať do zariadenia seniorov.
Je to veľmi drahé, ale ak sa snažíš, z výplaty sa to dá zaplatiť. Muž mi hovorí: Máš aj brata. Nech sa zapojí. Je to spravodlivé.
Dlho som váhala, ale pochopila som, že iná cesta nie je. Koľko to ešte potrvá? Tam dostane 24-hodinovú starostlivosť a lekársku pomoc. Bola som sa tam pozrieť, informovala som sa. Je to veľmi drahé, stojí to cez 1800 eur mesačne. Ale čo mám robiť?
Potom som zavolala bratovi, porozprávala som mu všetko, úprimne. Verila som, že pochopí realitu. Namiesto toho vybuchol.
Prišla si o rozum? Ako môžeš dať vlastnú matku do starobinca? Všetci tam budú cudzí. Ako vieš, či sa o ňu dobre postarajú? Si bezcitná! kričal do telefónu. Alebo sa jej len chceš zbaviť z domu?
Snažila som sa vysvetliť, ale nepočúval. Tak som pokračovala v opatrovaní mamy. Kým som necítila, že už nevládzem. Prehovorila som ho znova, no názor nezmenil.
Neprajem si, aby som takto zaobchádzala so svojou vlastnou mamou. Napokon, mama nás vychovala, dala nám vzdelanie. Doma sme žili, nie v decáku. A nikdy sa nesťažovala, že jej je s nami ťažko.
Obaja tomu dlžíme, no prečo len ja sa mám o ňu starať? Ak ti môj návrh vadí, zober si mamu k sebe domov. Ukáž, aký si láskavý.
Vieš, že bývam s manželkou v jej byte. Ako ju donútim starať sa o svokru? Takže môj muž môže opatrovať moju mamu, no tvoja žena nie? Ty a tvoj muž bývate s mamou, tak sa o ňu staráte.
Povedala som bratovi, že môžem mamu nechať na okamih. Potom nech on s manželkou prídu k nej. Začal krútiť hlavou, že pracuje, nemôže sa rozptyľovať. Podľa neho len unikám zodpovednosti.
Žijem ako v nočnej more. Na jednej strane viem, že ju musím dať do zariadenia. Bude to lepšie pre všetkých. No bojím sa, že budem zlou dcérou. Muž je na mojej strane. Ubezpečuje ma, že tam sa o ňu dobre postarajú. A my máme predsa vlastné životy.
Rozhodla som sa počkať týždeň. Ak brat nepríde, urobím si po svojom. Prinesiem ju tam. Lebo každý má plné ústa rád, ale len ja viem, aké ťažké je starať sa o chorého. A nech si brat vymýšľa výhovorky pred kamarátmi mňa už unavili jeho reči.
