Modrý pančucha
14. marec 2023
– Drahá Katka, pokryješ ma zajtra v knižnici? Svokra má narodeniny, musím jej ísť zagratulovať.
– Veď pred mesiacom si jej už k meninám blahoželala, nie? spýtala som sa, ani nezdvihnúc pohľad od škatule s kartotékou.
– Katka, načo sa do toho vrtáš? Raz meniny, raz narodeniny! Musím tam byť, chápeš? A ty čo, to ti je problém? Nemáš deti, ani frajera! Sama ako prst! Prepáč! Ja nechcela…
Irina si treskla dlaňou po ústach, no už bolo neskoro. Len som prikývla, otočila sa a odišla z čitárne, aby som si so slzami v očiach našla kútik, kde by ma nik nevidel.
Bolo to ponižujúce. Takto to chodilo skoro vždy a nikdy si za podobné narážky nič nerobila, ale dnes… Dnes to zabolelo akosi viac.
Irina si len zľahka povzdychla, pozrela na Ľubicu.
Na Ľubicu len tak nevyzreješ. Žiadne také pôsť ma, prosím. Ona by ju bola spravila, hoci robila v knižnici už desať rokov. Odmalička bola taká sama sa presadila, a všade si vedela poradiť. Katka mala pred ňou rešpekt a Irina sa na tom vždy smiala, až jej skoro slzy tiekli od smiechu.
– Vidíš, Katka, nie všetky knihovníčky sú ako ty modré pančušky! Pozri na nás. Život je na to, aby si ho žila, nie utiekala domov k mačkám a šálikom. Prepáč, že som úprimná, ale kto ti to už iný povie? Keby si sa len trochu posnažila, bola by si dávno vydatá! Si pekná žena, ako jabĺčko.
Ľuba obyčajne Irinu stopla:
– No teda! A čo sa tu dávaš za vzor? Tvojich románikov bolo dosť a čo z toho? Muž ťa bije alebo vyvádza po krčmách. Ty si však šťastná, lebo aspoň máš deti, nie? A nad Katkou len kydaš, že si mačky domov nosí…
– Aspoň mám svoj život! Čo má Katka? Ďalšieho chlpáča? Ešte chvíľu a budú jej už len mačky a gázu ovíjať dookola. Prečo si aspoň sama pre seba dieťa nerodíš? Rodičia ti čosi nechali, nemôžeš si dovoliť?
Vtedy už Ľuba stratila trpezlivosť a Irina utekala, že má veľa roboty. A ja som radšej hľadala medzi regálmi miesta, kde ma nik nevidí, a tam sa potichu vyplakala.
Prečo práve ja? Je to moja vina, že v mojom živote to vyšlo inak? Najprv ochorel otec, potom mama… Pätnásť rokov len umývať, prať, dvíhať ich z postele, žiadny čas na vlastný život. Kto by to už len chcel? Ani zvlášť žiadnych nápadníkov nebolo. V zrkadle vidím úplne priemernú ženu: šedé oči, normálny nos, hustý vrkoč, ktorý som nedávno ostrihala. Pohodlné, keď už nikomu nepletiem.
Som obyčajná. Žiadne zlozvyky, žiadna veľká kariéra. Niekedy ma desilo, ako končia rodiny mojich kamarátok.
Pozrime sa na Irinu. Má muža, dvoch synov, ale čo z toho? Celé Mlynské Humenec vie, že si jej muž našiel druhú rodinu a s ňou žije ako na horskej dráhe. Všetky hádky riešia pred očami susedov, nehanbí sa. Jej filozofia je, že keď už to je, tak nech je všetko verejné. Ja by som sa hanbila. Kde má hrdosť, dôstojnosť? Ale možno len ja žijem v knihách… Snívam o čestnosti, úcte, dobrote. Pravda však je iná. Keď máš dve deti a plat knihovníčky, na pýchu nie je čas.
Irinu neodsudzujem. Keď šlo o niečo vážne, pomáhala vždy. Keď som nemohla zohnať zdravotnú sestru k mame, Irina prišla, dala injekciu, naliala infúziu. A keď som jej chcela dať peniaze, urazila sa:
– To ma chceš uraziť? Skladaj tie peniaze! Nič mi nedaj! Susedky sme, raz-dva povzdych a si u mňa.
Bolo mi hanba, až mi slzy tiekli. Tak som aspoň jej deti a ňu zásobovala šálikmi a čiapkami. Jedny rukavice, ktoré som plietla mesiac, nosila jej dcéra len cez sviatky bála sa ich stratiť.
– Sú krásne, ak ich stratím, budem plakať!
Irina v rukách točila tie rukavice, uvažovala a odporučila mi:
– Založ e-shop. Bude ti to trhať z rúk!
Najskôr som len mávla rukou, toľko toho neupletiem, je to ručná robota. Ale Irina mala obchodníckeho ducha:
– Zapoj naše babky! Každý večer sedia na lavičke. Nech niečo užitočné robia a privyrobia si k dôchodku!
Zvláštne, ale rozbehlo sa to. E-shop fungoval, objednávky prichádzali, babky sa tešili z peňazí a ja som mala pocit, že možno predsa len dokážem niečo užitočné. Večer kaťagl úradoval pri lavičke všetky staré mamy štrikovali a háčkovali, my s Irinou plánovali modely.
– Toto je z módneho týždňa! Teta Valika mi ukazovala presne ten istý vzor. Stačí upraviť a bude z toho parádna sukňa. Aj sama by som ju nosila!
Nabudúce Irina šla v novej sukni, a na webe ju už objednávali ďalšie ženy. Nespravilo nám to zázračné bohatstvo, ale pár sto eur mesačne navyše vždy poteší. Navyše Ľuba plietla nádherné paličkované čipky, tie sa predávali najdrahšie. Sama čas nemala, tak nám sem-tam pomohla.
Muž Ľuby? Po narodení dvojičiek zmizol. Tvorivý umelec! Občas malú dcéru zdravo miatol namiesto tatinko vravela ujo.
– Mama, ten ujo Pavel už prišiel…
Ľuba si dlho pripomínala rady svojej mamy: rodina je najviac, otec sa má v rodine ctiť. No potom ju opustila trpezlivosť. Pavel, keď zistil, že má dvoch zdravých synov naraz, v sekunde zdrhol. Ľuba to preplakala len raz. Má svoju prácu, rodičov na dedine, ktorí jej posielajú všetko: zemiaky, vajcia, syr. Deti sú skvelé, zlaté, šikovné, nikdy by som nevymenila ten ruch za samotu.
A predsa sa bojím rozhodnúť pre dieťa pre seba. Sama na svete, nikto blízky. Ak sa mi niečo stane? Deti na detský domov? Prečo by to malo kruté, nevinné dieťa zažiť len preto, že jeho matka bola osamelá? Viem niesť zodpovednosť radšej šáliky, mačky, ale nie, nepojem sa zachovať inak.
Nevedela som, že kaťagl na čele s Irinou mi už vyberajú ženíchov. V meste, kde na sto žien pripadá päťdesiat mužov, už všetky možnosti prebrali a chvíľu sa nič nenašlo. Preto mlčali.
Až raz. Najprv som prikývla Irine na zmenu služby, aby mohla ísť ku svokre. V ten večer som dávala na web nové kúsky: snehobiele čipkované šaty, Ľubina práca, mali byť naším eskom.
– Svadobné šaty, Ľubka, to je umelecké dielo!
– Povedz to mojim chlapcom! Chvíľu som ich nechala, už strihali lem šiat! A ešte starostlivo, ledva som našla, kde to bolo. Musela som to zašívať celú noc.
Pri ceste domov som rozmýšľala, ako šaty opísať, keď v tom som niečo začula na schodoch.
– Pomôžte…
Najprv som myslela, že sa mi to zdalo. Ale ozvalo sa znova a tentoraz som už nezaváhala. V bytovke bývalo veľa starších ľudí, väčšinu poznám po mene. Boli to oni, čo mi roky pomáhali s rodičmi, radili, kde sa dalo, alebo len jednoducho zahovorili pri vchode.
Týmto patrila aj pani Zina.
Niekdajšia kamarátka mojej mami, učila matematiku na gymnáziu. Mala svojský, rázny humor a Katka mohla s ňou otvorene rozprávať, čo iní nevedeli.
– Katka, ži, ako chceš. Načo načúvať iným? Nech si žijú po svojom, ty máš predsa svoje srdce, nie iného myšlienky! Nikdy nikomu nevyhovuje každý kabát. Až keď budeš žiť pre cudzie predstavy stratíš seba.
Pani Zina bola vdova, svojho manžela prežila len o pár rokov, deti nemali. Jej deti” boli študenti, ktorí ju nenechali zabudnúť a často sa ozvali listom či pohľadnicou.
Keď som jej raz doniesla malého kocúrika, ktorého som našla na ulici, prijala ho ako člena rodiny. Tak si žili pani Zina a Boris. Pani Zina vždy hovorila, že keby nebolo Borisa, už by tu dávno nebola. A ten miloval čerstvého kapra, kvôli čomu chodila skoro ráno na trh.
Pomoc nepotrebovala často, ale tentoraz bolo jasné je zle.
Za pár minút sme spolu s predsedníčkou spoločenstva, pani Máriou, vyrazili k jej bytu. Kľúče mala dávno, veď sú v dome všetci ako jedna rodina. Našli sme ju v kúpeľni, zbitú a bezmocnú. Pani Zina stratila vedomie, ležala zlomená v kúpeľni pridlho. Zavolali sme pohotovosť a ja som potom bola pri nej skoro každý deň.
Keď ju prepustili, ubytovala som ju u seba. Dom už predsa nemôže byť prázdny, a Zinaida hovorila:
– Si anjel, Katka. Nech ťa ochraňujú všetky nebesá!
A život, akoby zrazu nabrala nový obrat. Obyčajné večery už neboli tiché a smutné. Užívala som si rozhovory s pani Zinaidou, smiali sme sa na kúskoch Borisa a mojich dvoch mačiek, čo si na seba nevedeli zvyknúť. Občas vznikol taký chumel, že som musela všetkých upokojiť:
– Už dosť, Boris! Život ide ďalej, aj bez harémov…
Do tejto našej pohody jedného večera niekto zvonil. Myslela som si, že Irina niečo potrebuje.
No za dverami stál zarastený, mrzutý chlap, ako z filmu. Kožená vesta, staré džínsy… Stratil sa mi dych.
– Prosím?
– Dobrý večer. Zina tu býva? Som Sergej.
V tej chvíli vybehol Boris, rozbehol sa mu pod nohy a Sergej ho vzal do náruče s takou láskou, že som sa zahanbila za svoju nedôveru a otvorila dvere dokorán.
Pani Zina jasala:
– Seržik, chlapče zlatý! Cestou si sem?
– Áno, idem s kamarátmi na Oravu, bikeri máme stretávku. Prišiel som pozrieť…
– Toto je Katka, môj anjel strážny. Ty veruže vieš, koho si sem priviedla!
Sergej sa začervenal a chvíľu sme sa rozprávali všetci spolu. Ostal dva dni, a potom o týždeň prišiel opäť. A tak sa začalo niečo nové.
– Katka, my sa predsa tak málo poznáme. Je to v poriadku? spýtala som sa, keď mi navrhol spoločný život.
– Komu máš čo dokazovať? Veď už dávno nie sme deti…
Irina a Ľubica len žasli, a po prvý raz nič nenamietali.
– Katka, nebudem sa pýtať, či ho ľúbiš. Viem máš rozum, vieš, čo robíš. Vieš, že je dobrý človek?
– Prečo by som nemala byť šťastná, aj v tomto veku? usmiala som sa a Irina mi len kývla hlavou.
Dokonca Ľuba už stiahla šaty z e-shopu. Svadba bola iná než všetky. Kruh motorkárov, celá dedina ma obzerala.
– Kto?
– Katka, naša knihovníčka. Nech je šťastná!
O tri roky Sergej podporí pani Zinu, keď vystúpi z auta:
– Sama pôjdem! Ty bež privítať syna, Sergej!
V nových šatách od Ľuby, s upraveným účesom prikážem fotografovi:
– Všetci na jednu fotku! Nech nás je vidieť!
Na schodoch pôrodnice stoja Irina s rodinou, Ľuba so všetkými deťmi, celý babinec aj pani Mária.
Lebo dobrých ľudí nikdy nie je dosť.
