Modrý pančucha
10. marec
Drahý denník,
Dnes večer som prišla domov celá rozbitá. V knižnici bolo dusno nielen vzduchom, ale aj podtextami. Zas som si vypočula celý monológ od Ireny.
Olina, podstráž mi prosím zajtra smenu! Svokra má narodeniny, treba jej ísť zablahoželať! naliehavo na mňa vyštekla hneď, ako ma uvidela baliť spisy.
Veď len pred mesiacom ste jej s meninami nosili koláče, či nie? zdvihla som pohľad a cítila, ako sa mi v hrudi rozlieva ťažoba.
Prestaň, Olina! Vážne, čo ťa bolí? Meniny, to je niečo úplne iné! Ja vážne potrebujem ísť. No čo ti to urobí, keď nemáš deti, ani muža? Sama ako prst! Ehm, prepáč Nechcela som
Irena si tresla dlaňou po ústach, no už to nevzala späť. Otáčala som sa k dverám, pohla som hlavou a potichu vyšla zo študovne.
Neviem, či je horšie to, že to vysloví, či že na to nie je pripravená hádať sa. Stála som na chodbe, pozerala von do veterného večera a premýšľala, kedy sa môj život stal takýmto… sivým.
Oproti tomu je Ľubka iná. Tú nepodvedieš, tú nezlomíš. Typická slovenská žena, usadená v dedine, čo sa nebojí povedať, čo si myslí a síce má pred menom titul knihovníčka, nebojí sa postaviť samu za seba. Niekedy žasnem, ako si s ňou rozumieme, ja, večná dievčina v šále a s knižkami, ona, ktorá by šalát nasekala v rýchlosti mesta.
Tu máš dôkaz, že nie všetci knihovníci sú modré pančuchy, Olina! Pozri sa na mňa či Ľubku. To je život, nie? Ty? Do práce, domov, šály a mačky Stará dievka! Prepáč, že to vravím tak priamo, ale ak ti to ja nepoviem, kto? Veď by si bola celkom pekná baba Trochu krvi do líc! Ale aj tak bez slz to nejde. No povedz, Ľubka, ale?
Ľuba ju spracovala vždy stručne:
Prestaň! Čo sa tu dávaš za príklad?! Mala si milencov ako iné pohľadníc a kde si dnes? Žiješ s Vlastom, raz ti vylepí, druhý raz zmizne, ty si v kuse krásna, ale životom poučuješ!
Hlavné je, že mám muža a deti! A Olina čo? Zase len nejaká chvostatá! Však ťa raz tie tvoje mačky vyženú z bytu medzi regály do knižnice! Olina, a prečo si aspoň dieťa sama nespravíš? Veď si dediš, rodičia ti niečo nechali, zvládla by si to aj sama. Hlavné, že by si nebola sama!
Po takýchto rozhovoroch Ľuba ani neskúšala brzdiť jazyk, Irena sa zvrtla na podpätku a zmizla, vraj na dôležité vybavovačky. Ja som si utierala slzy v rohu medzi slovníkmi a kalvádmi.
Za čo, Bože? Veď ja za nič nemôžem Rodičia mi ochoreli, najskôr otec, potom mama, celé roky ošetrovania, prebaľovania, pŕhlivé bielizne, prepotené vankúše a smútok v srdci Aký intímny život? Kto by do toho šiel? A veru, ani nikto neprišiel nie je zo mňa miss, ale ani žaba. Sivé oči, úsporné črty tváre, hnedá hustá vrkoč, ktorú som nedávno ostrihala, keď mama odišla Výhodnejšie je krátko.
Obyčajná Olina Priemer, žena bez hriešnych návykov aj bez vyhliadok.
A priznám, nikdy som necítila potrebu. Okolo mňa dievčatá, čo doma prežívajú hádky, neveru, a deti vtlačené medzi dvere a výčitky.
Irenin manžel má dávno druhú rodinu, ich hádky sú povestné po celom mestečku. Raz rozídení, raz spolu, o dráme vie celé Žilina. Irena sa tým vôbec netrápi, ona zvolí radšej názor, že ľudia sa budú baviť tak či onak, aspoň nech vedia, čo. Ona je predsa tá pravá, a všetko ostatné je im jedno.
Ja si ťažko viem predstaviť, že by som obetovala vľúdnosť, dôstojnosť, sebaúctu na taký život Ale knihovnícke sny sú knihovnícke sny, realita je drsná. Deti, výplata v eurách, odchod na materskú, chorá mama. Jasné, nie je čas byť hrdá, treba byť človekom. Preto Irenu neodsudzujem, aspoň sa snažím. Niekedy to bolí menej, keď niečo opäť vystrojí. Keď však naozaj ide do tuhého, ona pomôže, bez rečí! Keď som zohnala injekcie pre mamu kto mi ich prišiel bez slova pichnúť? Irena. A každý tretí mesiac ako hodinky.
To mi chceš dať peniaze? vyštekol na mňa, keď som na ňu natiahla dvadsať eur. Olina, hanbíš sa ty niekedy? To prečo? Bývame vedľa, čo je za problém? A ty tu naťahuješ dvacky, hrôza!
Aj ma hanba zaliala, že som chcela urovnať službu len peniazmi. Snažila som sa vynahradiť inak: štrikovanými šálmi pre deti či bonusovými rukavicami so sýkorkami pre malú Lenku, ktoré nosila len na hodiny slávnosti aby ich nestratila
Sú také krásne, mami, čo ak ich stratím?
Irena raz minula rukavice v rukách, otočila ich, nadchla sa a navrhla mi otvoriť e-shop.
Veď by ti tie výrobky brali z rúk, Olina!
Premýšľala som, ale potom odmietla.
Toľko toho nestihnem. Každý kus je iný, ručne robený.
Zapoj našich babky! Veď pred vchodom sedia celý deň, ak by si ich zapriahla do práce. Zarobia si k dôchodku a ty stihneš aj viac!
Nakoniec sme rozbehli spolu menší e-shop ručných výrobkov a babská rada mala program. Modrý kútik v online svete funguje. Dôchodkyne na lavičkách so štrikovacími ihlicami a my s Irenou plánujeme ďalšie modely
Vidíš? Veď je to ako z poslednej módnej prehliadky v Bratislave. Teta Vilma mi presne takýto obrúsok ukazovala. Zmeníme vzor, pridáme farby a bude to hit! Sama by som takú sukňu nosila.
Postupne, keď Irena už pár-týždňový kus ukázala v práci, dali sme ho na stránku a mrštili na predaj. Nešlo o veľké peniaze, ale cítila som sa, ako pani podnikateľka. Možno predsa len nie som nanič?
Ľuba sa nám smiala, že čo to vymýšľame, no pomáhala vlastnými zručnosťami veď v jej podaní igličkovaná čipka bola poklad, ktorý sa v našom e-shope stal najdrahším kúskom. Keď si vyložila prácu pod oknom študovne, všetci sme utíchli to bola Výroba.
Jej muž, umelecká duša zo Senca, odišiel, keď sa narodili dvojičky, nikdy sa v domácej realite nenašiel. Do toho dnešného dňa Ľuba žila len s deťmi, výplatou knihovníčky a s podporou rodičov z dediny v Štiavniku. Domáce služby, práca v záhrade, žiadne voľno bolo treba ťahať.
Deti Ľubky sú však úžasné. Niekedy si hovorím, že keby som mala garanciu takých detí, možno by som tú Ireninu radu prijala. Lenže ja sa bojím. Nechcem svoj strach preniesť na ďalšieho človeka čo ak sa mi niečo stane a dieťa zostane v domove? Nie, radšej nech mám šály a mačky. Zodpovednosť nevezmeš nikam.
Netušila som, že o moju budúcnosť sa dávno starajú celé združenie dôchodkýň s Irenou v čele zháňa kandidáta na ženícha. V našom mestečku, kde je chlapov ako šafranu, ostávala táto otázka bez odpovede. I ženský krúžok mlčal, len Irena sem-tam vybafla niečo a potom sa hanbila za svoj dlhý jazyk.
Ale predsa to prišlo. Osud ma prekvapil tak, že by som si to nevymyslela ani v najskrytejšom kúte fantázie. Všetko to začalo v jedno popoludnie, keď som súhlasila vziať za Irenu službu.
Večer som ešte dolaďovala popis k snehobielej čipkovanej šatke od Ľubky, ktorú som chcela pridať do katalógu nášho obchodu mala to byť nová vizitka podniku. Po práci som kráčala domov, v hlave obracala vety, keď som na schodisku zastala. Počula som slabý hlas:
Pomóóóc
Najskôr som tomu nevenovala pozornosť, kým sa výkrik nezopakoval. Srdce mi poskočilo. Naši nájomníci, najmä starší, často bývali sami. Zbehla som dole a bežala k dverám predsedníčky bytového družstva.
Pani Polóniová! Nehoda!
Nebola z tých, čo by si nevšimli problém, zabudla na predpisy, keď záchranári neprišli ani po dvoch hodinách. Kľúče od bytu Zuzany Kováčovej mala pre každý prípad. Spolu so mnou a ďalšími susedmi sme vošli a naskytol sa nám pohľad pani Zuzana spadla vo vani, udrela si hlavu, nemohla sa pohnúť.
Vďaka Bohu, že som bola v tej chvíli doma ja.
Zuzana bola starou kamarátkou mojej mamy, učila matematiku na škole a vždy bola jedinou, komu som sa zverila. Dala mi pokojné slová a často, miesto sťažovania sa na zdravie, mi radila:
Olinka, ži podľa seba. Netlač sa do cudzej košele, veď by si sa dusila! Budeš šťastná, keď budeš žiť lebo treba? Videla som toľko takých detí A vieš, kto najviac trpí? Deti! Rodičia spolu z povinnosti, nie z lásky, len to nič dobré neprinesie.
Tie rozhovory ma uisťovali, že nie som čudná že netreba sa porovnávať.
Detí nemala, žila pre svojich žiakov, ktorých vždy považovala za svoje.
Hneď po smrti jej muža som jej donesla pouličnú mačičku. Borisko, ako ju pomenovala Zuzka, jej ostal verný spoločník a možno práve vďaka nemu ešte žila každé ráno musela na trh pre čerstvú rybu. Tak žili dôchodkyňa s kocúrom a láska medzi nimi bola úprimná.
Teraz však potrebovala pomoc. V nemocnici bola vyše pol roka, zlomeniny sa hojili pomaly. Navštevovala som ju pravidelne, napokon, keď to už nešlo, som ju vzala k sebe. Irena pohovorila s lekárkou a hneď večer nosila lieky a injekcie.
Postavíme vás na nohy, pani Kováčová! Nuž, nemôžete sa tu odovzdávať.
Zuzana najskôr namietala, že mi kazí život, neskôr pochopila, že to robím zo srdca. Hovorí:
Keby bolo viac takých ako ty, Olinka, to by bol svet iný! Už len zistiť, kde tí anjeli dávajú pozor Alebo ty si z nich, však?
Život bol odrazu veselší. Večery s rozprávaním o žiakoch, kocúri varovali pred panujúcim zväčšujúcim sa harémom na mojej sedačke Boriso si chcel privlastniť všetko. Keď potom po byte lietali pĺzgie klbká, Zuzana s humorom hovorila Borisovi o stratenej minulosti:
Už nie, Borisko, harémy sú preč!
Náhle život nabral nečakané obrátky. Nápady na pár rokov vopred padli bokom, nastúpili iné starosti.
Jedného večera, keď sme so Zuzkou pozerali televízny film, niekto zazvonil.
Pôjdeš, Olina? zasmiala sa Zuzana.
Pred dverami stál muž zarastený, zachmúrený, v koženej bunde, džínsy deravé nevšedný zjav na Bytči.
Koho hľadáte?
Dobrý večer. Je tu pani Kováčová?
A na čo ju potrebujete?
Prišiel som ju pozdraviť.
Bola som v rozpakoch, ale v tej chvíli už okolo neho krútil Boris celou silou.
Borisko! No ahoj! zajasal muž.
Hneď sa rozžiaril, pohladil kocúra a zo súrového zjavu sa stal celkom iný človek. Rozšírila som dvere.
Poďte ďalej
Zuzana len zajasala.
Peter! Zlatíčko moje! Aké vieš byť milé prekvapenie Toľko rokov!
Rozhovoril sa, že prechádza Slovensko, že pôjde so skupinkou motorkárov na Oravu, len sa chcel zastaviť. Predstavil ho ako svojho bývalého žiaka. Spustila:
Peter, poď, to je Olina môj anjel strážny, najlepšia žena tejto planéty!
Peter zrazu rozpačito sklopil oči.
Teší ma
Nuž, nečudo, že Zuzana rýchlo pochopila, čo sa deje. Poprosila ho o pomoc, vytvorila priestor na rozhovor.
Peter sa zdržal dva dni. O dva týždne bol späť. Ja pred oltárom!
Veď sa poznáme len chvíľku, Peter Je to normálne? pýtala som sa ticho.
Komu čo záleží, Olina? Nie sme už deti.
Irena a Ľuba vypleštili oči, ale teraz nehovorili nič.
Olina, a vieš čo, nebudem sa pýtať, či ho miluješ. Už nie sme vo veku na bláznovstvo. Ale je to dobrý človek?
A v akom veku?! zasmiala som sa.
Irena len mlčky sledovala, akoby konečne zbadala, že už nie som tá šedá myška. Hovorila:
Toto je zázrak! Ešte včera bola zakomplexovaná a dnes? Ako pani! Odrazu rozkvitla!
Ľuba už na druhý deň stiahla šaty z e-shopu:
Neboj sa, svadobné ti ušijem ja!
Takú svadbu Bytča nezažila motorkársky sprievod, spev, smiech a všetci dobrí ľudia so mnou.
O tri roky Peter pomáhal Zuzke vystúpiť z auta, keď šla privítať nášho syna. Mala už síce horšie nôžky, ale s hrdosťou zavelila:
Sama zvládnem, Peter! Ty choď vítaj syna!
Ja som upravila nové šaty od Ľuby, prečesala si vlasy a inštruovala fotografa:
Všetci na fotku! Chcem tam mať všetkých celú rodinu aj priateľov!
A tak nás stálo na schodoch pôrodnice nie dvaja, ale celá rodina: Irena s manželom, Ľuba s deťmi, babská rada na čele s Polóniovou. Veď dobrých ľudí nikdy nie je dosť.
OlinaA keď v ten deň zapadol slnko nad Bytčou, usmievala som sa na všetkých, čo stali okolo mňa. V mojich rukách som držala syna a cítila som, ako sa svet zrazu vyliečil: sivé dni boli na to, aby vynikla modrá v šatkách, jari, čo sme uštrikovali spolu so ženami, v ich smiechu, aj v tom, že nikto z nás nezostal úplne sám.
Pod šatkou, ktorú mi Ľuba uviazala na ramená, sa vynímala vysnená modrá pančucha. Peter sa na mňa zadíval a potichu povedal:
Modrý kúsok šťastia, však?
A Zuzana, so starými očami a vráskami ako mapy, s úsmevom kývla:
Tak to má byť. Trochu šťastia pre každého nie viac, nie menej.
Deti skákali po tráve, kocúr Borisko kontroloval kočík, motorkári zapózovali s našimi babkami, kým staré knihovníčky vtipkovali. Vtedy som vedela všetko je na svojom mieste, nech už mi ktokoľvek ešte povie, čo by sa malo.
Možno nevlastním svet, ale kúsok modrého neba áno.
Naša fotka zo schodov visí v hale dodnes. Je na nej smiech, modrý šál, odvážne ženy a trošku zázraku dôkaz, že aj zdanlivo obyčajné dni a životy si vedia nastrikovať ten najkrajší koniec. Stačí len trocha srdca, kúsok odvahy, a v skrinke zásadne pár modrých pančúch navyše.
