Modrý pančucha
Evka, môžeš za mňa zajtra zaskočiť? Prosím ťa! Svokra má narodeniny, musím jej ísť zaprialať.
Veď ste jej pred mesiacom gratulovali k meninám, nie? Eva zdvihla oči od krabice s katalógmi.
Tak čo, Evka! To boli meniny, teraz sú narodeniny! Chápeš, potrebujem to. Veď ty nemáš deti ani nič, teda ťa to nemôže bolieť. Si sama ako prst! Ach Prepáč, ja som to nemyslela tak
Ivana si plesla po ústach rukou, no už bolo neskoro. Eva sa len ticho prikývla a vyšla z čitárne.
Nie práve najlepšie som to povedala Ivana pokrčila plecami a šibalsky pozrela na Ľubicu.
S tou by to teda neprešlo. Ľubka by ju upratala do dvoch viet. Veď tiež knihovníčka, ale tvrdo stojí na svojom. Eva z jej teórií bola občas hotová, až ju zamrazilo, zato Ivana sa na nich dokonca rehnila.
Vidíš, Evka, nie každá knihovníčka je taký modrý pančucha, ako si ty! Pozri na mňa alebo Ľubku. Tak treba žiť! Ale ty? Krátke úseky z knižnice domov, na krku šáliky, mačky Stará dievka! Prepáč, že som úprimná, ale kto ťa inak vyvedie na správnu cestu? Veď keby si chcela, si pekná žena! Mlieko s krvou! Ale inak no, ako bez slz sa na to pozerať? Však, Ľubka?
Ľuba len sykla a uťala debatu.
Dosť! A čo z teba mám mať príklad? Románov ako lístok vo vetre a čo z toho? Žiješ s tým svojím Vaškom, bije ťa, pije, len tak okolo chodí a ty ideš ľudí poučovať!
Ale aspoň mám chlapa! A deti! A Eva čo? Zas nejaký fúzatý kocúr? Onedlho ju vyženú z bytu a bude nútená prespať v knižnici! Eva, prečo si aspoň pre seba nerodíš? Okej, chlapa obetuj, ale rodičia ti niečo nechali, mohla by si sa postarať o decko aj sama. Nebola by si už sama.
Po tomto Ľuba nevydržala a Ivana zdrhla s odvolaním sa na neodkladné povinnosti, kým Eva sa utiahla do posledného kúta čitárne a skrývala slzy.
Za čo to má všetko? Vari môže za to, že jej to proste nevyšlo? Najskôr otec, potom mama celé roky prebalovania, žehlenia, preležanín Aký osobný život? Kto by to vydržal? Ani nebolo koho Eva sa pozrela do zrkadla nie je žiadna nádhera, ale ani strašidlo. Priemer. Sivé oči, hustý vrkoč, ktorý nedávno schovala pod novú krátku úpravu, keď mama zomrela. Pohodlné.
Vo všetkom ostatnom priemerná. Nie nejaké zlozvyky, žiadne veľké sny.
Vlastne po tom vôbec nebažila. To, čo sa dialo v rodinách jej kamarátok, ju skôr desilo.
Napríklad Ivana vydatá, ale za akú cenu? V celom meste bolo známe, že jej muž má vedlajšiu rodinu. Točili sa okolo nich akurát také vášne, že sa k nim aj najnovší slovenský telenovelistički môžu schovať. Hádky sa striedali, zmierenia, zase hádky Ivana nemala problém robiť cirkus pred očami všetkých: “Nech všetci vidia realitu, nie paškvily po rohoch,” vždy vravela.
Eve to vždy vyrážalo dych. Veď kde je hrdosť? Kde úcta k sebe? Ale čo, ideály z kníh, ktoré Eva zbožňuje, sa s realitou nedajú porovnávať. Čo je ti platná hrdosť, keď máš dva decká, platy knihovníčky a chorú mamu? Tak Ivane nevyčíta, skôr sa ju snažila pochopiť. Nepodarilo sa, ale aspoň už jej monológy brala s väčším nadhľadom. Nech si učí život, keď jej vlastný život škrípe, no a čo. Hlavne, že keď bolo treba, bola Ivana vždy ochotná prísť a pomôcť. Keď Eva zháňala zdravotnú sestru k mame, Ivana len večer prišla s vybavením, urobila, čo bolo treba a to zadarmo.
Ty mi chceš uraziť? frflala Ivana, odmietajúc Evin honorár. Schovaj si tie eurá! Veď neblbni, stačí zatvoriť dvere a som tu! A ty mi tu peniaze chceš tlačiť.
Hanba bola Eve do očí, preto aspoň jej deckám štrikovala šály, čiapky, a tie slávne rukavice s ďatľami, čo Ivana dcére dovolila nosiť iba na sviatok.
Také krásne! A čo keď ich stratím?
Ivana zamyslene obrátila tie pršteky v ruke a po chvíli navrhla Eve internetový obchod.
Budú ti trhať ruky! Takej krásy je dnes málo!
Eve to dalo chvíľu myslieť. Ale rýchlo ten nápad zmietla.
Veď ja toho nenaštrikujem toľko, je to všetko originál.
Tak prizvi naše babky. Veď čo robia večer pod oknami? Aspoň budú mať niečo z dôchodku a ty pomoc.
Čuduj sa svete spustilo sa. Zjavne mala Ivana obchodnícku žilku, ktorú nepretavila do boja o rodinné šťastie. Web bol na svete, objavili sa objednávky. Nie milionárka, ale byt v Bratislave nestál v červenom. Babky štrikovali, “kaša” sedela večer na lavičke so štrikovaním a Eva s Ivanou preberali nové módne modely.
Kukaj! Toto je z tej poslednej módnej prehliadky. Teta Vilma má presne tento vzor na dečke! Stačí trochu upraviť a je to bomba. Aj ja by som takú sukňu nosila.
A Eva štrikovala, na druhý týždeň už Ivana krúžila po meste v sukni a na internete svietila nová položka.
Svetoborné zárobky to neboli, ale Eva už pocítila vo vrecku podnikateľský prievan. Zistila, že predsa nie je taká zbytočná.
Ľuba sa na tom všetkom len smiala a občas pomohla radou či ručnou prácou. Vyrábala nádherné paličkované čipky, ale času na ne bolo vždy málo.
Naučila ma to starká. Hovorila: nikdy nevieš, či sa to nezíde.
Ľubine veci boli najdrahšie, čo obchod ponúkal. Ivana ani nešomrala, keď jej Ľuba povie: “Dievčatá, teraz si musím privyrobiť,” a sadla si v čitárni k oknu s paličkami v ruke. Ona si tým kryla diery po tom, čo jej manžel zmizol v temných slovenských lesoch hneď po narodení dvojičiek.
Sloboda bola pre neho všetkým. Nepracoval, stále “tvoril”, hľadal nadšencov pre svoje umenie a vypaľoval domov len občas, presviedčajúc Ľubu, že idú lepšie časy. Dcéra ho nazývala “ujo”:
Mami, ujo Peťo zase prišiel.
To otca štvalo.
Strápňuješ ma pred malou! Veď ja pre ňu žijem!
Ľuba to najprv trpela, ako jej radila mama: “Dieťa potrebuje otca,” ale po dvojičkách pohár pretiekol. Ani sa neobzrel, vyparil sa zo života Ľuby.
Ani nebolo času sa trápiť. Práca, rodičia na dedine, zásoby z dvora Ľuba zabudla, čo je dovolenka, ležerne strávený víkend. Treba živiť deti.
A tie boli parádne! Eva často híkala, že ak by mala istotu, že tie jej deti budú také “vydarené”, už dávno by nasledovala Ivanino odporúčanie.
Ale bála sa. Nevedela si predstaviť, že by v tom svete bola s dieťaťom úplne sama. Príbuzní žiadni, kamarátky same strasti. Čo ak sa jej niečo stane? Domov pre deti? Internát? Aký zmysel by to malo? Len kvôli samote by dala dieťa na svet? Radšej teda šáliky a mačky. Svedomie jej to zakázalo.
Netušila, že “kaša” s Ivanou jej hľadajú partnera už roky. Ale mužské sucho v ich meste bolo strašné a všetky možnosti vyšli nazmar. Tak ženský výbor mlčal a len Ivana sa občas preriekla a hneď sa za svoje ostré jazyk aj zožrala.
Až raz prišiel kandidát úplne nečakane. Ani Ivana, ani babky, ba ani sama Eva by nevymysleli, čo sa jej prihodí.
Po ďalšej Ivaninej debate Eva zamávala s vreckovkou, že ju zajtra zastúpi. Večer ešte dorobí najviac a ráno už bude priestor na fotky nových výrobkov. Jedným z nich bolo snehobiele svadobné šaty, čo ušila a ozdobila Ľuba Eva ho chcela dať do katalógu ako pecku sezóny.
Je nádherné, Ľubka! Máš zlaté ruky!
No povedz mojím synom! Včera mi ho skoro zničili. Minútku som sa nepozrela a už s nožničkami drotovali po šatách. Musela som celú noc opravovať.
Vidno to?
Už nie. Celý motív som prerobila. Len som nespala, ale je to tip-top.
To svadobné šaty Eva chcela s patričným popisom posunúť na web. Cestou domov stále špekulovala nad reklamnými sloganmi. No všetko zabudla, keď na schodoch zrazu začula tlmené volanie.
Pomóc
Zaváhala, či to nie je privid, alebo akýsi deň otvorených dverí (piatok trinásteho), no zvuk bol jasný niekto volal na pomoc.
Dom, v ktorom bývala Eva, bol staručký a dôchodcov tam bolo viac než kníh v knižnici. Mnohí z nich nemali už nikoho presne tých Eva dobre poznala. Práve tí starší jej kedysi pri rodičoch pomáhali a ostatní aspoň priali veľa šťastia a ženícha.
Do druhej kategórie patrila aj pani Zina Václavíková.
Bývala učiteľkou matematiky, priateľka Evininej mamy, a vždy mala jasné odpovede:
Zdravie? Ale ba, Evka! To už dávno nie je, hlavne, že som ešte tu! Radšej mi povedz, čo je nové u teba?
Aj sa Evka nikdy nesťažovala iným, pri Zine sa z nej stala hotová spovednica a dostávala užitočné rady.
Evka, ži, ako ti je dobre. Nesleduj druhých. Každý má svoj osud. Veď čo ak by si žila ako to kážu? Budeš šťastná? Môj tip ani omylom! Videla som stovky detí nešťastných len preto, že rodičia žili cez “musím”. Bez lásky, starostlivosti len preto, že “sa patrí”. Dôsledky hľadaj vždy u detí.
Takéto rozhovory Eve uľavili. Možno predsa nie je až taká pokazená, keď ju niekto chápe.
Zina žila v manželstve cez päťdesiat rokov, nakoniec bez detí, ale jej žiakov nebolo treba počítať. Keď manžel odišiel na večnosť, Eva jej doniesla mačiatko z ulice.
Je tiež sám, Zina. Postaráš sa?
Mačiatko prijala a Eva bola presvedčená, že práve ten kocúr, ktorému dala meno Boris, pomohol Zine vstať z postele. Boris potreboval čerstvú rybu každé ráno a nie depresiu! Tak žili. Ona a Boris. Navzájom sa držali a tešili sa každý deň, že môžu byť spolu. Pomoc pýtala len výnimočne.
Teraz však bolo jej volanie jasné.
Eva neváhala ani chvíľu vletela cez dvoje schodov, tresla u predsedníčky domu, Márie Ivančíkovej.
Marika, niečo sa stalo!
Tá bola narozdiel od Evy zo starej školy, aj ona nakoniec zabudla na pravidlá. Kľúče od Zininej mala dávno.
Pre istotu
Otvorila byt a Eva s ostatnými, čo sa už zišli na chodbe, onemeli.
Zina spadla v kúpeľni, udrela si hlavu, keď prišla k sebe, nehýbala sa ani nohami, ani rukami. Koľko tam ležala netušila. Skúšala volať, ostávalo len dúfať, že steny sú dosť tenké a susedia dosť všímaví.
Jediná ju začula Eva
Spravila všetko, čo bola len mohla a rozhodla sa, že samota je pre človeka nočná mora.
V nemocnici bola Zina pol roka, zlomeniny sa hojili biedne. Eva ju chodila navštevovať, po prepustení si ju rovno odviezla domov. Bola zvyknutá starať sa a Ivana s Ľubou prišli na kapustnicu, zaniesli injekcie, striedali sa. Aj Zina si to napokon priznala.
Evka, si anjel. Ak neexistujú, tak kde sú, ak nie v tebe?
Zina sa postupne zotavovala, Eva sa tešila, že dom už nie je prázdny. Po večeroch správy od Ziny, oddeľovala mačky, rehotala sa na Borisových kúskoch kocúr teraz dirigoval domácim a Evine dve škuľavé mačky jeho nadradenosť nestrávili, dom znel, akoby tam zašla celá filharmónia. Potom sa Boris ofučal a šiel žalovať Zine na Osud.
Nesťažuj sa, Boris. Tak to je. Harmóny skončili.
A Boris sa ticho uložil tu bol v bezpečí.
Eve, doteraz vo včerajšku a v šále, sa zrazu roztočil svet. Všetko, čo plánovala na roky dopredu, padlo a zmenilo sa za pár týždňov.
A začalo sa to večerom, keď zazvonil zvonček.
Ivana, to si ty? Eva pauzovala film, ktorý so Zinou kukali a šla otvoriť.
Pred dverami stal ON. Eva si ho neveriacky obzerala čo môže chcieť v jej byte tento, trochu čudný chlapík?
A teda, bol prekvapujúci. Bujará brada, kožená vesta, ošúchané rifle. Vôbec nepasoval medzi typy, ktoré bežne Eva stretávala.
Hľadáte niekoho?
Dobrý večer! Zina tu býva teraz?
A vy ste?
Prišiel som ju pozrieť.
Eva sa zamyslela, ako na cudziu návštevu, no vtom čierna bleskovka Boris už krúžil okolo mužských nôh.
No čo, Boris! Čau, kamoš!
Muž zobral kocúra a jeho tvár sa rozjasnila už to nebol bradáč s pohoršene zdvihnutým obočím, ale len chlap, čo hladká kocúra s úsmevom uší-za-uši. Eva už neváhala.
Poďte ďalej!
Zina po zbežnom pohľade výskla a rozosmiala sa:
Mirko! Ty si ako z neba, chlapče! Čo ťa ku nám priviedlo?
Idem za kamošmi na Oravský zraz motorkárov. Zastavil som sa na pozdrav.
Odpusť, drahý, času málo. Zoznám sa Eva. Môj anjel strážca a najlepšia žena na planéte. Never mi? Nebluffujem!
A svätý Mirko sa začervenal.
Teší ma
Zina dobre poznala svojho bývalého žiaka a vedela, čo je vo veci. Postrčila ich do spoločnosti, tak, že Imrich ostal na dve noci a za dva týždne sa aj vrátil.
A Eva? Zrazu bola nevesta.
Imriško, veď my sa skoro nepoznáme Je to v poriadku? Eva krútila hlavou.
A komu čo do toho, Evka? My sme už dospelí. Máme kričať všade, že sa chceme zdieľať život?
Ivana aj Ľuba len pregúlili očami, keď im Eva povedala novinu.
Nebudem sa pýtať, či ho miluješ. Už to nie je o hlavách po oknách, ale je to dobrý človek?
V akom ja veku, prosím? Eva sa schuti zasmiala, Ivana onemela.
Včera bola šedá myška, dnes kráľovná na plese. Takto vyzerá šťastie!
Mastím, Evka, prepáč! A s tými šatami to už vybavíme, že Ľuba?
Jasné, už ich dávno stiahla! mrkla Ľuba na Evu. Tak čo, šaty môžeš zahodiť z hlavy.
Takú svadbu ešte v meste nezažili! Kolóna motorkárov, každý neveriacky kýval hlavou.
Komu to tam?
Evka, tá knihovníčka, sa vydáva.
Fakt? Nech má šťastie! Dobrý človek to je! A muž?
Vyzerá vážne
A po troch rokoch Imrich podržal Zinu, keď z auta vystúpila, odstrčila ho:
Ja sama! Ty bež privítať syna, Imrich!
Eva si nervózne uhladila nové šaty od Ľuby, napravila vlasy a zakričala na fotografa:
Všetkých! Tak, aby boli všetci vidieť!
A ten sa snažil, ako vedel, aby na schodoch pri pôrodnici vystála celá partia, ktorých Eva chcela vidieť na prvej fotke svojho syna. Ivana s mužom, Ľuba s deckami, celý “kaša” na čele s Marikou Ivančikovou.
Lebo dobrých ľudí nikdy nie je dosť.
