Mladá žena s vlastným bývaním sníva o svadbe…
„No tak, ešte jednu vydali. Pribudol jeden šťastný človek. Prajem vám, aby ste spolu dožili zlatú svadbu!“ povedala Helena Jozefová, riaditeľka účtárne, najstaršia v kolektíve nielen funkciou, ale aj vekom, pričom zdvihla pohárik so šampanským.
„Prečo tak málo? Nech žijú až do diamantovej!“ pridala hlasne temperamentná Zuzana.
„Vydať sa, len aby som nezmizla,“ povzdychla si upratovačka teta Marta, ktorá stála vo dverách. „Dnes sa človek ožení, a za rok je z neho alkoholik. Ach, dievčatá, prečo sa vám nechce zostať samé?“
„Teta Marta, išli by ste…“ odmietavo na ňu zamávala Zuzana. „Ak ste vy nemali šťastie s manželom, neznamená to, že sa nemáme vydávať. Našej Katke sa podarilo. Je pekný, s autom, perspektívny. Nepočúvaj nikoho, Katka, buď šťastná!“ Zuzana prípitkovala pohárikom.
Katka sa vrátila z týždňového voľna, ktoré si vzala kvôli svadbe. Priniesla cukrovinky a šampanské, aby s kolegyňami z účtárne oslávila svoj sobáš. Usmievala sa a žiarila ako vyleštený samovar, no zároveň bola trochu nervózna. Samozrejme, upozornila svojho novomanžela, že sa zdrží asi hodinu, musí sa pred kolektívom „odvďačiť“. Ale už boli tri hodiny, priniesené šampanské dávno vypili, bežali do obchodu pre ďalšiu dávku a zdalo sa, že kolektív sa nechystá domov. Manžel posielal SMS, pýtal sa, kedy sa žena vráti, že sa mu stýska a je pripravený prísť na pomoc.
„Dobre, dievčatá, zabávajte sa. Z toho stola všetko zoberte, ja ráno upratujem,“ povedala teta Marta.
„Choďte domov, teta Marta, nebojte sa, po sebe upraceme,“ sľúbila Helena Jozefová. „Dievčatá, napijme sa posledný raz. Čas ísť domov. Ostáva už len vydať Moniku a máme kompletnú sadu.“
„Naozaj, Monika, čo ty stále sedíš na chvoste? Si pekná, máš byt. Nikto sa ti nepáči, alebo čakáš na princa?“ skočila jej do reči už poriadne podnapitá Zuzana.
„A čo s tým má spoločné ten byt?“ opýtala sa Monika.
„No akože? Koľko máš rokov? V tvojom veku som ja už mala dve deti, a Janko chodil do školy. S manželom sme mali všetko. Raz-dva to skoro došlo k rozvodu. Ale ja som povedala: keď si ma zobral, tak dotiahni deti do konca, a potom sa môžeš rozváľať, kde chceš. A teraz ho mám tu.“ Zuzana ukázala päsť.
„Vydávajú sa prečo? Zo zamilovanosti alebo z povinnosti. Láska rýchlo prejde, začnú šedé dni. O deťach ani nehovorím. Z nevyspaných nocí sa hromadí hnev, hádky, to a ono. A človek sa rozvedie.
Ak je muž slušný, nechá byt manželke s deťmi a sám si užíva slobodu v podnájme či na intráku. Ale nie nadlho. Kamaráti sú všetci ženatí, nemá kam ísť. A potom začne pozerať okolo seba, či nie je v okolí nejaká slobodná žena bez detí. Lebo ušiel od svojich detí, nie preto, aby vychovával cudzie. A tu ste vy – mladá, snívajúca o svadbe, navyše s vlastným bývaním. Čistý poklad. Takže sa čudujem, že ste ešte stále sama.“
„To nejak divne vychádza,“ urazene povedala Monika. „Ja sa hodím len pre rozvedených a bezdomovcov? Podľa vás už v tridsiatke nemám šancu stretnúť muža bez výživného?“
„Nepočúvaj ju, Monika, je opitá, melie nezmysly. Muži dnes nemajú veľký záujem zakladať rodiny. Kariéru budujú. Aj keď… už si trochu dlho na chvoste,“ povzdychla si Helena Jozefová. „Ale nič, my to napravíme.“
„No vidíte, o čom hovorím?“ naviazala Zuzana. „Úspešní a slobodní chlapi si vážia svoju cenu, hľadajú mladšie a krajšie. Rozvedení nie sú také vyberaví. Pre nich je dôležité, aby bol človek dobrý a mal vlastné bývanie. Veď nebude celý život po podnájmoch alebo u mami, čo?“
„Každý máme iný osud. Niekto má napísané vydať sa skoro, inokedy aj viackrát. A niekto nájde šťastie neskoro. Nič. Moja známa má syna. Má už tridsaťšesť, nie je ženatý, pokiaľ viem. Chytrý, vzdelaný, dobre zarába, no s ženami nemá šťastie,“ povedala Helena Jozefová.
„Čo, chorý alebo pije? Inak by sa niekde uchytil. Ešte treba skontrolovať jeho orientáciu, lebo čo ak je…“ Zuzana si všimla varovný pohled Heleny Jozefovej. „No čo? Moja kamarátka mala…“
„Zuzana, dosť! Máte reč ako metlu. Nechce sa mi to počúvať. V živote bývajú rôzne okolnosti. Ale porozmýšľaj, Monička. Je to dobrý chalan. Dlho som vás chcela zoznámiť.“
„Prečo ste vôbec začali túto debatu? Neverím v také zoznamovanie. Navzájom si nafúkate, a potom je všetko inak. Nejako si poradím sama.“
„Hej, nejako. Kde sa zoznámiš? Kolektív je u nás ženský, do klubov nechodíš. Ak sa vám nebudete páčiť, nič, nikto vás nenúti brať sa. Navyše, on má vlastný byt. Nemôžete to aspoň vyskúšať? Čo ak sa vám bude páčiť?“ neustupovala Helena Jozefová. „Tak dievčatá, už sme sa zdržali, manželia nás nepustia cez prah.“
Dievčata rýchlo upratali stopy po hostine a rozišli sa domov.
„Nevzdávaj to predčasne,“ povedala Helena Jozefová, keď s Monikou kráčali na autobusovú zastávku. „Nie nadarmo som to začala. V sobotu má manžel narodeniny. Pozvala som kamarátku a jej syna. Príďte aj ty. Pozriete sa na seba, čo ak vám to vyjde. Potom uvidíme.“
Zvyšné dva dni do soboty bola Monika vMonika sa napokon rozhodla prísť na oslavu, kde sa s Valérom zmierili a o rok neskôr oslavovali svoj prvý spoločný deň, zatiaľ čo teta Marta hovorila, že svadba je len začiatok, skutočná práca príde až potom.
