Krištof, si v poriadku? Myslíš, že ťa pozývam k sebe žiť len pre peniaze? Škoda, tak som ti poviem.
Krištof sedí na invalidnom kresle a pozerá cez zaprášené okná na ulicu. Nemá šťastie: okno jeho nemocničnej izby vyzerá na vnútorný dvor nemocnice, kde je útulný záhradkový priestor s malými stánkami a kvetinovými záhonmi, no takmer nikto tam neprechádza.
Zima je už v plnom rozkvete a pacienti len zriedka vychádzajú von na prechádzku. Krištof leží sám v izbe. Pred týždenom ho vyslúžili domov jeho spolubývalec Ján Timok, a odvtedy sa Krištof cíti veľmi smutne.
Ján bol spoločenský, veselý chlap a poznal milión rozprávok, ktoré rozprával s takou šťavnatou gestikuláciou, akoby bol hercom. Študoval herectvo na treťom ročníku hereckej akadémie.
Krátko povedané, s Jánom sa nuda nešetrí. Každý deň mu kizbe priviedla mama s čerstvo upečenými koláčmi, ovocím a sladkosťami, ktoré Ján štedro zdieľal s Krištofom.
Keď Ján odišiel, v izbe zrazu zmizlo akékoľvek domáce teplo a Krištof sa cíti osamelý ako nikdy predtým.
Jeho smutné myšlienky prerušila sestra, ktorá vstúpila do izby. Keď ju uvidel, jeho smútok sa ešte prehĺbil: namiesto šarmantnej mladšej Daše prišla večne zamračená a vždy nespokojná Ľubomíra Archanová.
Za dva mesiace v nemocnici Krištof ešte raz nevidel, ako sa na ňu usmeje. Jej hlas bol vždy ostrý, hrubý a nepríjemný, presne taký, aký sa hodí k jej tvári.
No čo sa búšiš? Na posteľ! zafixila Ľubomíra, drží na ruke špric pripravený na injekciu.
Krištof zhlboka vzdychne, potichu otočí kreslo a posunie sa kposteľi. Ľubomíra ho obratne pomôže preklopiť do horizontálnej polohy a potom ho rýchlo otočí na brucho.
Zlož nohavice, príkáže. Krištof poslušne splní príkaz, ale nijako to necíti. Injekcie sa Ľubomíra podáva tak zručne, že si za to v duchu poďakuje.
Koľko má rokov? premýšľa Krištof, sledujúc, ako sestra presne vyhľadáva žilu na jeho chudobnej ruke. Snáď už je na dôchodku. Dôchodok je malý, tak musia pracovať, a preto je taká drsná.
Ďalšia chvíľa Ľubomíra zavŕši vpich tenkého ihlovitého pušku do bledomodrej, sotva viditeľnej žily a Krištof sa len zľahka zachrípne.
Hotovo. Šiel dnes doktor? spýta sa náhle, už sa chystá odísť.
Nie, ešte nie, prikývne Krištof, možno neskôr príde
Počkaj. A nesedaj pri okne fúka, a sucho ti je ako sušenka, poznamená sestra a vyjde z izby.
Krištof by sa mohol nahnevať, no v jej slovách cez ostrú slová vycíti aj kúsok starostlivosti. Možno len takú, lebo inak by nevedel, akú…
Krištof je siroty. Rodičia zahynuli, keď mu bolo štyri roky. V ich vidieckom dome vypukol hrozný požiar a on bol jediný, komu sa podarilo prežiť.
Udalosť mu pripomína opar na ramene a zápästí, ktorý sa nesprávne zahojil: matka, zachraňujúc mu život, ho posledným silným výkrikom vyhodila z rozbitého okna na ulicu, kde dopadol na snežný kŕp. Dokázala to tesne pred tým, ako sa zrútilý strop zapaľuje ohňom a pochová celú rodinu pod sebou. Tak sa Krištof ocitol v detskej ústave. Príbuzní mal, ale nikto z nich mu nepomohol.
Od matky zdedil jemný a snový charakter, zelené oči a od otca vysoký postoj, rýchlo chrýpal a talent na matematiku. Spomienky na rodičov majú podobu krátkych útržkov na dedinskom slávnosti s matkou, keď máva farebným praporčekom, alebo na otcovi, keď sedí na jeho ramenách a cíti letný vánok na lícach.
Pamätá si aj veľkého červeného mačku, ktorého volali Muri alebo Barik, ale všetko ostatné v ňom zhaslo dokonca aj rodinný fotoalbum spálil požiar.
V nemocnici ho nikto nenavštevuje nemá niekoho. Keď mu dopadnú osemnásť rokov, štát mu pridelí veľkú svetlú izbu na štvrtom poschodí internátu.
Žiť sám má rád, ale občas ho prepadne taká smutná túžba, že chce plakať. Postupne si zvykne na samotu a nachádza v nej svoje výhody.
Deti z ústavu však niekedy spomínajú: keď vidí deti s rodičmi na ihriskách, v supermarketoch alebo na ulici, preňho sa objaví horká, neľútostná myšlienka.
Po škole Krištof chcel študovať na univerzite, no nedostatočný počet bodov ho odradil musel ísť na technickú školu. Tam našiel obor, ktorý ho zaujal.
S ostatnými spolužiakmi však neklapalo: tichý a uzavretý, nebol pre nich zaujímavý. S nimi nemal čo povedať, radšej čítal knihy a vedecké časopisy než sa zúčastňoval na študentských zábavách a počítačových hrách.
Občas sa rozprávali, no iba o štúdiu. S dievčatami to bolo ešte horšie jeho skromnosť nepatri medzi mužské črty, pretože vždy boli odvážnejšie a hlasnejšie uchádzačky o ich pozornosť.
Okrem toho, keď mal osemnásť a pol roka, vyzeral nie staršie ako šestnásť. Rýchlo sa stal bielym korbom vo svojej skupine, ale nerušilo ho to.
Pred dvoma mesiacmi, keď meškal na hodiny, bežal po zamrznutom chodníku a v podchodí sa pošmykol; tak špatne, že si zlomil obe nohy. Zlomeniny sa hojili ťažko a bolestivo, ale posledné dva týždne sa situácia zlepšila.
Krištof dúfal, že ho čoskoro prepustia, no s tým prichádzalo aj znepokojenie: v dome, kde býval, nebol výťah ani rampy pre invalidov. Bude musieť sedieť v invalidnom vozíku ešte dlho.
Po obede do izby vstúpil Róbert Horváth, ortopéd.
Krištof, mám dobrú správu: tvoje zlomeniny sa konečne spájajú tak, ako majú. Za pár týždňov budeš na míle. Nemá zmysel tu ležať ďalej, budeš liečený ambulantne v poliklinike. Za hodinu ti prinesú prepustku a môžeš byť slobodný. Čaká ťa niekto?
Krištof prikývne bez slova.
Skvelé. Zavolám Ľubomíru, pomôže ti zbaliť veci. Buď zdravý, Krištof, a snaž sa viac nevracať sem.
Budem sa snažiť.
Doktor žartovne mrkne a odíde. Krištof premýšľa, čo bude ďalej, keď ho prekvapí sestra Ľubomíra.
Prečo sedíš? Vypisujú ťa a podá mu batoh pod posteľou zbieraj sa. Nina Petračka príde výmenu posteľného prádla.
Krištof si do batohu zbalí svoje nevyhnutné veci a všimne si, že sestra ho pozorne sleduje.
Prečo si klamal doktorovi? spýta sa, nakláňajúc hlavu do strany.
O čom hovoríte? urobí prekvapený výraz Krištof.
Nezabúdaj, Krištof, že nikto nepríde. Ako sa dostaneš domov?
Nejak sa dostanem, zamručí.
Budeš ešte aspoň pol mesiaca chodiť na nohy? Ako chceš žiť?
Zvládnem to, nie som dieťa.
Náhle Ľubomíra sadne na posteľ vedľa neho a pozrie sa mu do očí.
Krištof, možno to nie je moja záležitosť, ale s takýmito zraneniami potrebuješ pomoc. Sám to nezvládneš. Neber si to osobne, hovorím pravdu, povedala jemne.
Zvládnem sám.
Nezvládneš. Nie som prvý rok v zdravotníctve. Prečo sa hádaš ako malé dieťa?
Čo mi tým hovoríte?
Že si zatiaľ môj hosť. Ja bývam ďaleko za mestom, ale vstupná schodnica má iba dve schody. Voľná izba je k dispozícii. Keď vstaneš na nohy, vrátiš sa domov. Žijem sama, manžel zomrel pred rokmi a deti mi Boh neobdaril.
Krištof hľadí na sestru zmätene. Žiť u nej? Sú to cudzie ľudia a Krištof už dlho nepomyslel, že sa na niekoho spolieha okrem seba.
Prečo mlčíš? spýta sa sestra, zamračená.
Je to nepríjemné a zamyslí sa Krištof.
Prestaň sa tváriť, Krištof. Nepríjemné je žiť v invalidnom vozíku v dome bez výťahu a rampy povedala surovou, ale úprimnou hlasenkou takže ideš ku mne?
Krištof váha. Z jednej strany je život u úplne cudzej osoby nepohodlný, z druhej, že Ľubomíra nie je úplne cudzia.
Teraz si uvedomuje, že celé tie mesiace sa o neho starala svojím spôsobom dnes ti podám čaj, zatvor okno, je zima, jedz syr, má v ňom vápnik, pomôže ti to. Je jediná, ktorá mu je ochotná pomôcť.
Súhlasím, nakoniec poví, len peniaze nemám Štipendium ešte nepríde.
Ľubomíra sa zamračí, preklína rukou a hovorí s náznakom urážky:
Krištof, si v rozumu? Myslíš, že ťa za peniaze ku mne pozývam? Škoda ti, to je všetko.
Len som myslel začal Krištof, no prerušil sa.Prepáčte, nechcel som vás uraziť.
Neboj sa, nejde mi to. Poďme do sestrinskej, posedíš tam, kým skončím zmenu, prikáže sestra.
Ľubomíra býva v malom upratanom dome s úzkymi oknami. Vnútri sú dve útulné izby, v jednej z nich Krištof nastane.
Prvé dni sa hanbá, takmer nevyjde z izby a snaží sa nerušiť hostiteľku svojimi požiadavkami.
Všimla si to stará sestra a povedala priamo:
Nehováraj sa. Čokoľvek potrebuješ, opýtaj sa, nie si na návšteve.
V skutočnosti sa Krištofovi tu páči: snehové vločky za oknami, praskot dreva v krbe, vôňa domácej jedla všetko mu pripomína vlastný domov a šťastné detstvo.
Dni plynú. V izbe zostáva len invalidný vozík, neskôr aj míle. Čas sa vracia do mesta.
Po poslednej návšteve polikliniky Krištof, ostaňúc si na jednote, ide vedľa Ľubomíry a rozpráva o nadchádzajúcich dňoch:
Musím teraz skladať skúšky, zápočty. Stratil som toľko času, to je nočná mora. A nezaujíma ma akademické štúdium.
Zober si to, radí Ľubomíra, tvoj technický učiteľ neodíde. Začneme teraz bežať, ako keby si bol horúci, a čo ti lekár povedal? Znížiť dočasnú záťaž na nohy!
Posledné týždne sa veľmi zblížili. Krištof čoraz častejšie zistí, že nechce opustiť tento útulný dom a tú dobrotivú ženu.
Stala sa pre neho, sirota, druhou matkou, ale nevedel by si to priznať ani jej, ani sebe.
Nasledujúci deň balí svoje veci. Hľadá nabíjačku na telefón, rozhladí sa okolo a zamrznutý stojí pri dverách jeho izby Ľubomíra plače. Krištof, riadiaci sa nepoznaným impulzom, k nej kráča a pevne ju objíma.
Zostaň, Krištof? šepká medzi slzami, ako budem bez teba
A zostal. O niekoľko rokov neskôr Ľubomíra zaujme čestné miesto pri stole na Krištofovom svadobnom hostine. O rok neskôr v pôrodnici drží v rukách novorodenej vnučky, pomenovanej po nej Ľubomíra.
