Minulosť ťa nepustí, kým ju nenapravíš…
V kaviarni bol plný dom. Ján si stôl rezervoval vopred, aby mohol osláviť svoje narodeniny, inak by sa tam nedostal. Prišli, keď slnko ešte svietilo, no teraz bola vonku tma. Klimatizácia pracovala naplno, hrala hudba. Okná boli ozdobené modravými vianočnými svetielkami, čo dodávalo miestnosti sviatkovú atmosféru. Chýbal len stromček.
„Janko, poďme tancovať,“ oprela si manželka Jana, Jana, hlavu o jeho plece. Na malom priestranstve pred barom už tancovali dve páry.
„Pozvi Martina, ja si ešte posedím,“ žmurkol Ján na priateľa.
„Chcem s tebou. Len raz,“ naliehala Jana.
„Naozaj, chlapci, tancujte, nehľadte na mňa. Ja idem. Mama už mi poslala kopec správ. Nebudem skúšať jej trpezlivosť. Janko, ešte raz, všetko najlepšie k narodeninám,“ Martin vstal, potriasol priateľovi ruku a vykročil smerom k východu.
„Ešte chvíľu posedíme, dobre? Je tu taká príjemná chladivosť,“ počul Ján za sebou Janin hlas.
Po klimatizovanom priestore ho vonku privítala vlhká dusnosť, napriek neskorému večeru. Napil sa len málo, no v hlave mal hmlu a nohy ako z vaty. Asi ho rozkúrila tá horúčava. Vreckom zarezonoval telefón. S námahou ho vytiahol.
„Janko, kde si? Už ideš? Bojím sa,“ spýtala sa znepokojeným hlasom matka.
„Mami, už idem, neboj sa.“
„Ako sa nemám báť? Už je skoro jedenásta,“ ozvalo sa v jej hlase vyčítačne.
„Mami, čoskoro som doma…“ Zavrel hovor.
Ján kráčal rýchlejšie, usilovne dýchal, aby alkohol zo seba dostal.
Vnútri sa vzbúrilo podráždenie. Mal už dvadsaťštyri, bol dospelý muž, a matka mu volala, akoby sa oň musela báť ako o malého chlapca. Ako by mal mať priateľku? „Prepáč, milá, mama povedala, aby som prišiel skôr?“ V duchu sa hneval na matku, no v srdci jej rozumel a nikdy svoj nesúhlas neprejavil nahlas. Nebol maminčiným synčekom, len vedel, prečo sa oňho tak strachovala.
Pred trinástimi rokmi zahynula jeho sestra Alica. A na druhý deň po pohrebe zomrel na infarkt otec, nestrápil smrť milovanej dcéry. A on, Ján, bol podľa svojho presvedčenia vinný smrťou oboch. Žiadne slová, žiadne presviedčanie ho nezbavilo pocitu viny.
„Mal si len jedenásť rokov. Čo si mohol urobiť proti trom dospelým chlapcom? A už bolo neskoro. Nezbabel si, ale vybehol si pre pomoc,“ hovoril mu priateľ Martin.
Bolo to tak, no Ján sa stále cítil vinný. Bránilo mu to vzťahu so ženami. Mal pocit, že aj ony vedia o jeho zbabelosti. Dokonca aj Jana. Stretol ju prvý, chodili spolu do kina, dokonca sa pobozkali – v temnom sále mu ako prvá vzala za ruku. Potom ju však predstavil svojmu priateľovi Martinovi.
„Jana a Martin – to je osud,“ zasmial sa ten.
Čoskoro Jana priznala, že sa do Martina zamilovala a vyberá si jeho. Čo už sa dalo robiť? Láska sa nedá nútiť. Pred pol rokom sa vzali a Ján bol na ich svadbe svedkom. Mrzelo ho to len trochu. Jana v bielom šate bola nádherná.
„Kedy už predstavíš svoju nevestu?“ pýtala sa matka.
„Keď nájdem takú ako ty, hneď sa oženíA keď malá Alica prvýkrát zakrútila hlavičkou, vedel, že konečne našiel pokoj.
