V minulosti zostávalo všetko, čo sme nezmenili…
V kaviarni bolo plno. Ján si vopred rezervoval stôl, aby oslávil svoje narodeniny, inak by sa ani nedostali dnu. Prišli, keď ešte svietilo slnko, teraz už za oknami vládla tma. Klimatizácia bežala naplno, hrala hudba. Po obvode okien blikali modrasté vianočné lampióny, vytvárajúc sviatkovú atmosféru. Chýbal už len stromček.
“Jano, poďme tancovať,” položila hlavu na jeho rameno jeho žena Jana. Na malom priestranstve pred barom už tancovali dve páry.
“Pozvi Ivana, ja si ešte sadnem,” žmurkol Ján na priateľa.
“Chcem s tebou. Len raz,” naliehala Jana.
“Naozaj, chlapci, zatancujte si, nehľaďte na mňa. Ja už idem. Mama už mi poslala kopu správ. Nechcem jej skúšať trpezlivosť. Jano, ešte raz, všetko najlepšie,” Ivan vstal, potriasol priateľovi ruku a vyšiel von.
“Ešte chvíľu zostaneme, dobre?” Počul za sebou Janin hlas.
Po chládku kaviarny ho vonku zasiahla dusná vlhkosť, aj keď bol neskorý večer. Napriek tomu, že vypil len málo, mal v hlave hmlu a nohy ako z vaty. Asi ho zohriala horúčava. V kapse mu zarezonoval telefón. S námahou ho vytiahol.
“Ivanko, kde si? Kedy prídeš? Bojím sa,” spýtala sa ustaraná mama.
“Už idem, mami, neboj sa.”
“Ako sa nemám báť? Je skoro jedenásť,” zaznel v jej hlase výčitkavý tón.
“Čoskoro budem doma…” Zavrel hovor.
Ivan kráčal rýchlejšie, zhlboka dýchal, aby sa alkohol čo najskôr vyvetral.
Vnútri neho hĺbala podráždenosť. Mal už dvadsaťštyri, bol dospelý muž, a mama mu stále volala, akonáhle sa trochu meškal, ako keby bol ešte chlapec. Ako si mal nájsť priateľku? “Prepáč, zlatá, mama povedala, aby som prišiel skôr?” V duchu sa hneval na mamu, ale v hĺbke duše ju chápal a nikdy jej to nevyčítal. Nebol mamičkár, len vedel, prečo sa o neho tak strachovala.
Pred trinástimi rokmi zahynula jeho sestra Alena. A na druhý deň po pohrebe zomrel na infarkt otec, nestrápil smrť milovanej dcéry. A on, Ivan, bol vinný za smrť oboch. Aspoň tak to cítil. Žiadne slová ho nezbavili pocitu viny.
“Mal si len jedenásť. Čo si mohol urobiť proti trom dospelým chlapom? A aj tak by bolo neskoro. Neublížil si, ale bežal si o pomoc,” hovoril mu priateľ Ján.
Možno mal pravdu, no Ivan sa stále obviňoval. Kvôli tomu sa bál vzťahov s dievčatami. Mával pocit, že aj ony vedia o jeho zbabelosti. Dokonca aj Jana. Stretol ju prvý, chodili spolu do kina, dokonca sa pobozkali – v temnom sále ona mu prvA keď dcérka Alenka prvýkrát zahihňala, Ivan konečne pochopil, že minulosť nezmizne, ale môže sa stať mostom, ktorý nás vedie k novému šťastiu.
